Rím, 4.4.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana.
V tejto dobe poznačenej vojnami a ničením, na tento sviatok Božieho milosrdenstva nám prichádza v ústrety vzkriesený Ježiš, a trikrát povie: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19.21.26)
Ohlasovanie pokoja sa nemôže diať povrchne. Už prorok Jeremiáš to musel vo svojej dobe konštatovať:
„Liečia ranu dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: „Pokoj, pokoj!“ Ale pokoja niet! (Jer 6,14; 8,11)
Toto nebezpečie hrozí aj nám. Je ľahké prinášať vágne utešujúce, slabo povzbudzujúce, plano upokojujúce hlásanie: Áno, pokoj, pokoj, – ale nijaký pokoj tu nie je.
Nie nadarmo Ježiš akonáhle povie „Pokoj vám“, ukazuje svoje ruky a svoj bok. Ide o pokoj, ktorý bol draho zaplatený, za cenu jeho rán. Modlitba svätej omše dnes prosí, aby sme stále hlbšie spoznali, aký svätý je kúpeľ krstu, ktorý nás očistil, aký mocný tvoj duch, z ktorého sme sa znovu narodili, a aká drahocenná je krv, skrze ktorú sme bolo vykúpení.
Aby sme prijali dar pokoja, musíme prijať dar Kristovho milosrdenstva, ktorý je očistením, znovuzrodením a vykúpením.
Očistí sa to, čo je špinavé. Nanovo sa oživí to, čo je úplne vyčerpané. Vykúpi sa to, čo je zotročené. V druhom čítaní (1Jn 5,1–6) je jasne povedané, čo nás znečisťuje, vyčerpáva a zotročuje – je to svet. „Svetom“ sa tu nemyslí zem, ale pozemská mentalita, ktorá nás pripútava k nášmu egoizmu, ktorá stravuje náš život skrze to, čo nie je životom, ktorá naše myšlienky a naše skutky znečisťuje.
Svojou Paschou nás Kristus očisťuje, znova nás oživuje, vykupuje nás. To je Božie milosrdenstvo – to, ktoré sa skláňa nad našou biedou, ale nie, aby ju tam nechalo, ale aby ju očistilo, znovu oživilo, vykúpilo. Aby nás urobilo schopnými víťaziť nad svetom – a nie aby sme sa mu celkom prispôsobili.
Kristus urobil svoj diel a zvíťazil. Teraz je na nás, aby sme sa nechali do jeho víťazstva vtiahnuť:
„Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera,“ (1 Jn 5,4)
Aby sme mohli zvíťaziť nad egoizmom, násilím a skazou sveta, niet iného prostriedku:
„Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?“ (1 Jn 5,5)
Evanjelium bolo napísané, aby vzbudilo našu vieru, ako vysvetľuje sv. Ján:
„Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.
Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene,“ (Jn 20, 30–31).
Je to viera vo vzkrieseného Krista, ktorá nám dáva život a pokoj, lebo on nás do tej lásky stavia:
„Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha. A každý, kto miluje Boha ako Otca, miluje aj toho, kto sa z neho narodil,“ (1 Jn 5,1)
Jediná pravá, autentická a úprimná láska k blížnemu je láska, ktorá je zrodená z Boha, láska, ktorá v nás rodí Boha pri stretnutí so vzkrieseným Kristom. Na celé Evanjelium sv. Jána možno hľadieť ako na vychádzajúce z tejto mimoriadnej skúsenosti, ktorá je skúsenosťou radosti.
„Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána,“ (Jn 20,20)
Vidieť Pána, stretnúť ho ako živého, vedieť, že vstal z mŕtvych – to je to svetlo, ktoré žiari v kresťanskom spoločenstve. Tak sa toto spoločenstvo stáva nositeľom pokoja:
„Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás,“ (Jn 20,21). Je iba jedno vyslanie Otca vzhľadom na svet a to vyslanie Syna. Toto vyslanie sa teraz stáva vyslaním všetkých, ktorí sú s ním. Vyslanie, ktoré sa uskutočňuje v Duchu Svätom. Ježiš na nás dýchne tak, ako Boh dýchol na Adama stvoreného z hliny, aby ho oživil. Skrze Ducha dáva Ježiš svojmu spoločenstvu život, robí ho živým stvorením, prepožičiava mu nový spôsob bytia. Spoločenstvo prirodzene pozostáva z mnohých ľudí ako sme my a my všetci sme rôzni. A my prinášame bohatstvo nášho bytia, ale aj bremeno našich hriechov. Duch nám umožňuje prinášať pokoj, lebo hriech môže stratiť svoju moc, môže byť odpustený v tej miere, v ktorej prijmeme Kristovo milosrdenstvo a budeme ho prinášať iným.