„Nikdy nesmieme zložiť kríž a poprieť Ježiša!
Verne stáť pri kríži aj keď sa nám mocní a zosvetštení bratia vysmievajú!“
Rím, 1.10. 2024 (kath.net) – Kath.net dokumentuje homíliu kardinála G. L. Müllera, em. prefekta Kongregácie pre náuku viery na sviatok Povýšenia kríža:
Deň po posviacke konštantínskej baziliky nad Svätým hrobom v r. 335 po Kristovi ukázali veriacim v Jeruzaleme Kristov kríž, ktorý našla sv. Helena, matka cisára. A tak ešte aj dnes slávime 14. septembra sviatok Povýšenia kríža.
Pripomína nám to nielen historický dátum posviacky chrámu. Božia liturgia nás spája oveľa viac s historickou udalosťou kozmického významu: Smrť Ježiša na kríži na Golgote. Lebo Kristus na kríži zomrel na vykúpenie celého ľudstva z jeho hriechov a z večnej smrti, t. j. teda zo smutnej tieňovej existencie po pozemskej púti bez svetla milujúceho spoločenstva s naším Stvoriteľom a Dokonávateľom. Keď vidíme kríž v našom byte, v kostole a na verejnosti ako obrazové alebo figurálne znázornenie, tak si ako Ježišovi učeníci pomyslíme na jeho slová, ktorými naznačil svoju spásonosnú smrť:
„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe,“ (Jn 12, 32).
Nikdy preto nesmieme – ani v Jeruzaleme, ani napríklad na Chrámovej hore – či na inom mieste na svete (ako to raz urobili nemeckí biskupi) – pred moslimami zložiť kríž a Ježiša poprieť! Pretože nám znejú v ušiach jeho slová:
„ … Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma,“ (Lk 9, 23).
Vziať jeho kríž a neodkladať ho – to tvorí kresťana 21. storočia! Mali by sme sa k nemu priznávať nie v zmysle symboliky občianskeho náboženstva, aby sme to poukazom na kresťanské hodnoty ospravedlnili ako korene západnej kultúry voči zvnútra odkresťančenej spoločnosti. Kresťanstvo nie je len kultúrny program, aj keď sa môže stať koreňom celej ľudskosti pre každú kultúru. A ani to nie je iba etika, aj keď to je aj koreň všetkej etiky lásky k Bohu a k blížnym.
Naša kresťanská viera je celková odovzdanosť trojjedinému Bohu v láske, ktorú Otec Ježiša Krista skrze Ducha Svätého do nášho srdca rozlial:
„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. (Rim 5, 5).
Keď hľadíme na Kristov kríž, naplní nás bezprostredná istota o večnom význame každého ľudského života. Každý tu – ty a ja – my všetci spolu a každý jednotlivec sám – sa máme cítiť ako osoba stvorená na Boží obraz a podobu a máme sa cítiť priamo oslovení v živote, myslení, nádeji a utrpení vo vzťahoch k najmilším a nepriateľom, keď Ježiš hovorí:
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život,“ (Jn 3,16).
Nie je to láska romantických pocitov, či vykalkulovaná sympatia, z ktorej číha nihilizmus alebo jedovatý cynizmus. Božia láska je vykupujúca a vždy nanovo tvorivá, pretože Boh nič nezískava, ani nič nestráca, keď sa nám prejavuje v kríži a vo vzkriesení svojho Syna. On sa nám daruje ako pravda, skrze ktorú ho spoznávame a život, v ktorom sa stávame jedno s ním. Kto myslí podľa sveta a vyhlási peniaze, slávu, moc a luxus za svoj životný elixír, ten sa musí sklamaný a zdesený od kríža odvrátiť.
A kto nábožensky a filozoficky definuje Boha ako absolútnu nadradenosť a seba ako postačujúce myslenie, toho mrazí pri „slove kríža“ ako výrazu nezrelého alebo primitívneho myslenia o Bohu:
Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. (1 Kor 1,
18)
„ … My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia. (1 Kor 1, 23-25).
Vzhľadom na prevládanie politického a ideologického ateizmu a nábožensky odôvodňovaného nepriateľstva voči Kristovej Cirkvi na celom svete sa zdá byť Kristova vec stratená – ako kedysi na Golgote, keď sa Ježišovi cynicky vysmievali:
„ … Ak si Boží Syn, zostúp z kríža! … Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho.
(Mt 27, 40.42).
Podľa ľudských kritérií je Cirkev stratená. Ale všetci tí, ktorí v histórii proti Ježišovi kedysi predvádzali svoju moc nad životom a smrťou a prenasledovali jeho učeníkov, sú dnes zabudnutí alebo sa na nich spomína negatívne a museli sa zodpovedať pred spravodlivým a predsa aj odpúšťajúcim Bohom.
Ale Ježiš žije! On je jediný, kto prekoná aj našu smrť a dokáže otvoriť srdcia prenasledovateľov pre svoju lásku.
Preto chceme verne stáť pri Ježišovom kríži, aj keď sa mocnári vysmievajú nášmu mysleniu a životnému štýlu, že žijeme v stredoveku, alebo keď v Cirkvi proti nám bojujú a odradzujú nás zosvetštení spolubratia, lebo sme vraj zaostalí a vzdialení od reality. My však zohýname kolená iba pred Ježišovým menom. Priznávame sa k Tomu, ktorý bol poslušný až na smrť na kríži, lebo: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.(Flp 2, 11).
Na sviatok Povýšenia sv. kríža Ježiša Krista na znamenie spásy pre každého človeka modlime sa s radostnou istotou:
V kríži je spása, v kríži je život, v kríži je nádej!