Rím, 6.12. 2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Čo je nádej? Povedal by som, že je to schopnosť históriu a proroctvo udržať pospolu. Evanjelium, ktoré sa nám prezentuje na druhú Adventnú nedeľu, je presne toto: historická správa a súčasne prorocký text. Má chronologickú a geografickú presnosť a má energiu i elán proroctva! Zasadzuje Božiu spásu do historického rámca doby a preto osvetľuje temné stránky nášho života v čase, povzbudzuje nás v našom zármutku tým, že nám ukazuje cieľ radosti.
História
Iba málo krát v celom Svätom písme narazíme na pasáže ako je táto, ktoré sú tak veľmi zamerané na historickú precíznosť. V ktorom roku vlády cisára Tibéria to bolo, kto bol miestodržiteľ Judey, kto tetrarcha Galilei, kto v Abilíne a kto boli veľkňazi.
Prečo toľko puntičkárskej presnosti? Pretože Božia spása dospela do priestoru a času! Je súčasťou histórie a jej údaje možno presne priradiť geografickým koordinátam.
To, že historickosť Evanjelia je taká dôležitá, možno odvodiť len z toho, že nepriatelia Evanjelia sa predovšetkým a ponajprv pokúšali jeho historickosť podkopať! Sú pripravení jeho krásu a správnosť uznať, pokiaľ sa hovorí, že sa nejedná o historické rozprávanie. Ak sa im dovolí považovať to za „mýtus“, ktorý vynašla raná Cirkev, poskytnú mu celú veľkosť, akú len chcete.
Prečo toľko horlivosti, toľko tvrdošijnosti v úsilí zredukovať Evanjelium na „idey“ a fakty naproti tomu poprieť? A prečo si namiesto toho sv. Lukáš robí takú ťažkú hlavu, aby nám poskytol historické a overiteľné koordináty faktov? Pretože Božie vykúpenie – alebo vojde do histórie, alebo vôbec nič nevykúpi. Božia spása je pravdivá, lebo je to fakt. Keby nebola faktom, nebola by k ničomu užitočná.
Tajomstvo Vianoc, ku ktorému nás Advent vedie, je slávením tejto spásy v histórii, vo svete. Je to spása, ktorá je udalosťou, skutočnosťou a nijakou ideou. Boh sa stal človekom, vzal si telo z ľudského tela a dušu, aká je tá naša, on ako jeden z nás vstúpil na svet a do času – nič menej a nič viac. Prirodzene je to tajomstvo, ktoré presahuje rovinu prírody a predsa sa Ježiš narodil zo ženy, plakal ako každé novorodeniatko, mrzol ako my, „bol živený trochou mlieka“ (parvoque lacte pastus est), ako sa to spieva vo vianočnom hymne. A tak ďalej po celý jeho ľudský život. To je skutočnosť, pri pozorovaní ktorej sa nikdy nedostaneme na koniec.
Božia spása nie je iba idea, koncepcia, želanie. Ježiš Vykupiteľ vyšiel na naše cesty, videl slnko na našom nebi vychádzať a zapadať, hovoril a počúval slová ako sú naše, mal hlad a smäd, unavil sa a aj umrel. Oči ako sú naše ho videli. Uši ako sú naše ho počuli hovoriť.
Sv. Ján Krstiteľ, Predchodca, žil medzi nami ako človek žije medzi ľuďmi. Koordináty, ktoré nám poskytuje sv. Lukáš, sa nám zdajú tak povediac hovoriť: Buďte obozretní, to nie sú nijaké idey alebo mýty! Bolo to v tento deň, v tomto roku, na tomto mieste a ak tomu neveríte, tak nahliadnite do dokumentov. Ja vám poskytujem presné dáta.
Proroctvo
Presne v tomto spočíva proroctvo! Udalosti sveta o činoch rímskeho cisára až po udalosti na najodľahlejšom mieste v púšti v okolí Jordánu – sú vytrhnuté z temnoty:
„Zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom.“ Tak vniká Božie pôsobenie do plynutia času. Božie konanie presahuje jeho slovo a jeho slovo je v histórii účinné, vyvoláva históriu spásy, keď niektorí ľudia – ako Ján – sa ním nechajú strhnúť, počúvajú ho, milujú ho a poslúchnu ho.
Jánovo poslanie bolo ohlasovať blízkosť, bezprostrednosť vykúpenia. On musel prstom ukázať na Vykupiteľa, aby mohol povedať: Tu je On – tamten je to! A on musel ľudí pripraviť na to, aby ho prijali. Krst vodou, ktorý kázal Ján „potvrdzuje osobné rozhodnutie celý predošlý život podriadiť Božiemu úsudku a dúfať iba v jeho odpustenie“ (François Bovon).
Spása vstupuje do histórie, ale nie automaticky. Vyvoláva osobnú zodpovednosť, vyžaduje si rozhodnutie, ktoré vedie k novému spôsobu života, myslenia a viery: Vyžaduje si obrátenie!
Inými slovami: Musíme „pripraviť cestu Pánovi, vyrovnať mu chodníky“. Každú dolinu vyplniť a každý vrch a kopec znížiť.
Ako je pri stavbe pohodlnej cesty potrebná veľká námaha, tak aj pri prijímaní toho, aby sa Božia spása v našom živote stala históriou.
Nie je ľahké pripraviť Pánovi cestu vo vlastnom srdci. Napriek tomu je to rovnako potrebné. A keď Pánovi darujeme svoju pripravenosť a ochotu, tak on sám, ako hovorí prorok Baruch (5,1–9), ju bude s nami pripravovať. To je naša nádej!
-zg-