Homília na 33. nedeľu cez rok
Rím, 15.11.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Každý deň nám správy v médiách prideľujú našu dávku každodennej hrôzy: obrazy vojen, prírodných katastrof, ničenia, bolesti, smrti.
Božie slovo dopadá na túto zem, na tento moment histórie a na naše pokušenie povedať: „Ale kde je Boh?“ Nepôsobí tento strach a táto úzkosť tak, že sa všetko zrúti a povedie do záhuby? Prežívame snáď triumfovanie Zlého a smrti?
Aj doba, v ktorých bola napísaná kniha proroka Daniela, z ktorej sme počuli v prvom čítaní, bola dobou utrpenia (Dan 12,1–3).
A Pán ohlasuje prorokovi oslobodenie: Svätý Boží archanjel Michal, ktorý chráni ľud, povstane, aby sa postaral o spravodlivosť. No obdobie oslobodenia sa začína obdobím súženia, aké ešte nebolo, odkedy existujú národy až do tej doby.
Môžeme povedať, že doba spásy sa ohlasuje pôrodnými bolesťami. Súženie pripravuje vzkriesenie mŕtvych a po vzkriesení príde súd. Pán udelí každému podľa jeho skutkov – vzkriesenie k večnému životu spravodlivým, vzkriesenie k večnej potupe zlým. Rozumní (tí, ktorí hľadali a žili Božiu múdrosť) a učitelia (tí, ktorí mnohých učili spravodlivosti) budú mať účasť na žiare samotnej Božej slávy.
Žalm nám dáva pochopiť, prečo majú títo ľudia účasť na Božej sláve: Je to Boh, kto ukazuje cestu života! Preto ich život nebude vydaný podsvetiu a ich telo neuvidí hrob. Nový zákon aplikoval tento žalm na vzkriesenie Krista: Kristus je ten „Svätý“ Múdry, Učiteľ spravodlivosti. Otec ho neprenechal smrti, on ho vzbudil. Ale aj pre neho prišlo oslávenie skrze muky kríža – bolestný pôrod, ktorý obnovil svet.
Druhé čítanie (Hebr 10,11–14.18) nám jasne hovorí, že odovzdanie sa Krista, obeta na kríži, mu otvorila konečné oslávenie: Usadol po pravici Boha a nás voviedol do svojej svätosti. Ale ani to všetko neodstránilo celé to súženie a ten boj. My všetci čakáme na to, kým mu jeho nepriatelia nebudú položení za podnožku k jeho nohám. To znamená, že jeho nepriatelia sú už porazení, ale ešte nie celkom podrobení.
Veľkým posolstvom dnešného evanjelia (Mk 13, 24–32) je, že svet sa jednoducho neobmedzuje na to, aby sa točil okolo seba – on má svoj cieľ – definitívne zjavenie Krista:
„Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“
No to nie je nijaká priama cesta, nijaký rast bez prekážok, po ktorom by sa pravda, spravodlivosť a krása nezadržateľne uberali k plnosti – ako to chce moderný „mýtus pokroku“. Nie. Je tu žiaľ prekážka a tá pozostáva z hriechu sveta.
Tak ako Kristus prekonal a usmrtil hriech, tak sa zdá, že lož, nespravodlivosť a hrôza získavajú prevahu. Kristus zvíťazil nad smrťou, konečným cieľom bude oslávenie, no najprv musíme prejsť cez „veľké súženie“ (porovn. Zjv 7,14). Ježiš opisuje túto dobu ako katastrofu, v ktorej sa zrúti celá orientácia:
„Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť.“
Či to nie je to, čo prežíva súčasný človek? Slnko rozumu, mesiac tradície, hviezdy veľkých mysliteľov, sily kultúry – všetko je otrasené! Zdá sa, že je koniec všetkému. Ale aj Veľký piatok sa zdal byť koncom Krista a namiesto toho to bol začiatok jeho víťazstva!
Keď teda vidíme všetko, čo sa deje, keď padnú všetky vzťažné body, keď sa zdá, že všetko je preč, tak je to v skutočnosti znamenie toho, že Pán je blízko, on je už blízko dverí!
Tí, ktorí spoliehajú na pozemské vzťažné body, sú dezorientovaní, lebo podoba tohto sveta sa pominie. Kto však dôveruje Kristovi, ten nezakolíše! On je Jediný, kto sa nepominie!
„Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“
Potom pochopíme aj význam súčasných utrpení: Sú bojom Krista proti zlu, sú pripomenutím, aby sme bojovali po Kristovom boku, aby sme s ním niesli kríž tohto sveta. Je to pozvanie, aby sme sa namáhali hájiť pravdu nadobudnúť múdrosť, stať sa učiteľmi spravodlivosti, aby sme mali s Kristom účasť na vzkriesení večného života!
-zg-