Rím, 2.8.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Ježiš rozmnožil chleby a nasýtený dav bol taký plný nadšenia, že ho chceli prísť zobrať a urobiť kráľom. Ježiš sa pred nimi skryje, odíde na druhú stranu jazera, oni ho tam dostihnú a zdajú sa byť ochotnými stať sa jeho učeníkmi:
„Povedali mu: ´Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?´ Ježiš im odpovedal: ´Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.´“ (Jn 6,28–29).
A tu sa udeje niečo paradoxné: Oni sú ochotní „urobiť ho kráľom“, ochotní konať Božie skutky“, ale keď Ježiš povie, že nejde o „skutky“ (v pluráli), ale o jediné „dielo“ – veriť v neho – tak povedia tí istí ľudia, ktorí deň predtým videli vlastnými očami, ako sa rozmnožili chleby a ryby:
„Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš?“ (Jn 6,30).
Oni majú to znamenie ešte v bruchu a už to potlačili! Očividne preto, že odmietajú uveriť. Títo ľudia hľadajú Ježiša – áno – ale ich úmysly nie sú čisté:
„Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ (Jn 6,26).
Prvé čítanie z Knihy Exodus (16,2–15) rozpráva príbeh zázraku s mannou. V knihe Deuteronómium (8,1–3) sa uvádza, že Boh zaviedol Izraelitov na púšť, kde nebol chlieb, aby pochopili, že človek nežije iba z chleba, ale zo všetkého, čo vychádza z Božích úst. Preto Ježiš hovorí, že existujú dva druhy pokrmu: Pokrm, ktorý nezostáva – minie sa, alebo začne plesnivieť. Je iste dôležité starať sa aj o tento druh chleba a Ježiš sám ho rozmnožil, aby dav ľudí nasýtil. Ale je to pokrm, „ ktorý sa skazí“ a ako taký môže živiť iba život, ktorý sa pominie, život, ktorý je určený na to zničiť sa a skončiť.
No existuje aj pokrm, ktorý zostane navždy, ktorý sa nepokazí a ktorý má moc živiť v nás večný život. Čo je týmto pokrmom? Deuteronómium hovorí, že je to Božie slovo. Evanjelium sv. Jána (1,14) uvádza, že je to slovo, ktoré sa stalo telom: On je to, kto dáva pokrm, ktorý zostane na večný život, lebo On sám je Chlebom života, pravý Chlieb, ktorý dáva Otec a ktorého bola manna iba obrazom.
Ježiš hovorí, že by sme mali o tento pokrm večného života usilovať. Akým spôsobom? Predovšetkým tým, že očistíme svoje úmysly počínajúc úmyslom, ktorý nás oduševní, keď hľadáme Pána. Lebo aj my hľadáme Pána – áno – ale často chceme od neho dostať iba pokrm „ktorý nevytrvá“ – pohodlnosť, bezpečnosť, zdravie.
Videli sme, že Pán nám aj toto dáva a nie je nič nesprávne na tom, ho o to prosiť (robíme to dokonca aj v modlitbe svätej omše.) Ale to je tá manna, ktorá bola daná otcom, sú to chleby, ktoré boli rozmnožené na druhom brehu jazera – to znamená je to znamenie, cez ktoré musíme ísť ďalej a ktoré, ak je to nutné, musíme aj nechať za sebou. Ježiš sám mal hlad na púšti, na svojom pozemskom putovaní a nemal ani kde hlavu skloniť.
Teda: Očistiť naše úmysly. Po latinsky sa hovorí: respice finem! Musíme hľadieť na cieľ! Ak nie je naším cieľom večný život, budeme vždy „vyhladovaní“, dokonca aj keď zomrieme na poruchu trávenia.
A keďže z brehu časnosti je breh večnosti neviditeľný, musíme veriť Synovi človeka, ktorého Boh Otec overil svojou pečaťou. Musíme mať pohľad pevne zameraný na Ježiša. On je Boží Chlieb, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život. Život – lebo v Božom slove je život a život je svetlom ľudí. Niet inej cesty ako mať život, ako ho prijať od Krista.
Tak ako žalúdok toho, kto nemá chlieb je prázdny a nemôže plniť nijakú funkciu, tak sú myšlienky toho, kto nemá Božie slovo, márnivé a prázdne.
To hovorí sv. Pavol v druhom čítaní (Ef 4,17), a my to prežívame po každý raz, keď sa vzdialime od Božieho slova a chceme konať a posudzovať veci vlastným spôsobom. Naše myšlienky sa stanú márnivými a škodlivými v hodnotení vecí v zamestnaní, v politike v rodine a aj osobných. Keď však spoznáme Krista, keď ho skutočne počúvame a keď nás učí, tak sa obnovuje náš duch, živí sa naša vôľa a naše náklonnosti, naše zmysly, naše telo sa ním napĺňajú. A tak sa uskutočňuje zázrak Chleba života, ktorým je Ježiš:
„Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť,“ (Jn 6, 35)
-zg-