Kázeň na 5. pôstnu nedeľu rok B
Milí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu prichádzajú Gréci, ako sme mohli počuť. Prichádzajú k Filipovi a prednesú mu jednoduchú prosbu: “Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.” Určite Pán Ježiš sa stal veľmi populárnym, keďže robil zázraky, vykonával nadprirodzené veci, uzdravoval, a chýr o Ňom sa niesol po celom kraji.
Tento chýr o ňom sa priniesol aj k týmto ľuďom z Grécka. Prichádzajú a chcú vidieť Ježiša. Samozrejme, Filip ide a povie to Ondrejovi. Ondrej a Filip idú k Ježišovi a hovoria Mu o tejto prosbe, že ho chcú vidieť Gréci. Čo by sme tak prirodzene očakávali od Ježiša Krista? Možno by Pán Ježiš mal povedať: “Dobre, nech prídu, nech počujú, čo hovorím o Božom kráľovstve, nech vidia možno nejaké zázraky či znamenia, aby boli oslovení, možno viac verili, možno sa dali na pokánie.” Aj toto by možno bola cesta, ale všimnime si, čo Pán Ježiš robí. Pán Ježiš veľakrát koná inak, ako si my predstavujeme. Veľakrát ide do takej hĺbky, o ktorej sa nám ani nezdá, a tak aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš odpovedá, čiže reaguje na túto prosbu, ale odpovedá takým zvláštnym spôsobom, keď hovorí: “Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.” Hovorí, že sa blíži hodina, kedy bude oslávený, a hovorí také zaujímavé prirovnanie: “Veru, veru hovorím vám, ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.”
Ísť do hĺbky už neznamená byť len obmedzený našimi zmyslami. Ale niečo oveľa viac, také duchovné zjednotenie, duchovné puto, jednoducho také priľnutie k Ježišovi Kristovi, ako Bohu, ako si ani nevieme predstaviť. Preto Pán Ježiš hovorí toto prirovnanie, ktoré on sám akoby realizuje. Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Pán Ježiš je tým jedným zrnom, ktoré odumrelo, ktoré zomrelo za nás, až vtedy prinieslo veľkú úrodu. Neostalo samo, ale všetkých nás privádza do nebeského kráľovstva.
Pán Ježiš aj nás chce viesť touto cestou, aby sme vedeli naozaj tak veľmi správne hodnotiť tieto pozemské veci, ktoré skôr či neskôr necháme tu na zemi. Jednoducho sú iba dočasné a to, čo je večné, je Boh. Náš vzťah s Bohom je plnenie Božích prikázaní, je večný život, ktorý nastáva za malú chvíľu. Život človeka je veľmi rýchlo a zmizne a to, čo ostáva, je večný život. A máme sa o to snažiť, aby aj ten náš večný život bol v šťastí a nebeskom kráľovstve. Preto Pán Ježiš hovorí toto krásne prirovnanie o odumieraní tomuto svetu, až vtedy neostaneme sami, ale môžeme žiť v spoločenstve s Bohom aj so všetkými svätými v nebi.
Takže vidieť Ježiša Krista neznamená vnímať ho iba očami. Je dôležité vytvoriť s ním hlboký vzťah, hlboký vzťah, ako o tom hovorí aj dnešné prvé čítanie z knihy proroka Jeremiáša: “Takáto bude zmluva, ktorú po tých dňoch uzavriem s domom Izraela,” hovorí Pán. “Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca.” Toto bude vpísané do nášho života, do nášho srdca, ten vzťah s Ježišom Kristom, ktorý bude natoľko pevný, natoľko silný, že prekoná aj našu pozemskú smrť, aby sme mohli žiť s ním večne.
A tak, milí bratia a sestry, je krásne mať túžbu vidieť Ježiša Krista. Prichádzame aj my do tohto chrámu na túto svätú omšu, aby sme ho videli. Ale to vidieť neznamená vidieť ho svojimi očami. Vidieť znamená vnímať ho svojím srdcom, svojou dušou, svojou vierou. Preto prichádzame na toto miesto, aby sme sa vo viere modlili, aby sme ho vo viere a láske prijímali skrze Božie slovo a Eucharistiu. To znamená pre nás kresťanov vidieť Ježiša Krista. Tak otvorme dokorán oči nášho srdca, aby sme ho dobre vnímali, pretože raz príde čas, kedy ho naozaj uzrieme z tváre do tváre, uzrieme ho v jeho plnej sláve, raz v nebeskom kráľovstve, kam všetci smerujeme, a verím, že sa snažíme tam dostať hlavne tým, že plníme Božie prikázania, hľadáme Božiu vôľu v našom živote. Snažme sa o to. Amen.