Drahí bratia a sestry, je to asi v ľudskej prirodzenosti rásť a stúpať, či už ide o prácu, kariéru alebo osobný život. Človek je nejako nastavený na potrebu postupovať vpred, či už sa vzdeláva v škole, získava tituly, rozvíja kariéru, alebo sa snaží rásť ako osobnosť, získava vzdelanie a skúsenosti, jednoducho sa posúva dopredu. Toto je zrejme súčasťou našej ľudskej prirodzenosti. A tak sa nemusíme veľmi čudovať, že aj farizeji z dnešného evanjelia chcú, aby ich ľudia videli. Rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách. Radi obsadzujú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú rabi. Snažia sa byť videní, mať výrazné postavenie, znamenať niečo, a tak aj my, ľudia dnešnej doby. Tiež radi chceme niečo znamenať, možno sme radi, keď nás iní vidia a chvália. Možno nás vidia, ako sa zlepšujeme. Je to možno súčasťou našej ľudskej prirodzenosti, ale dôležité je uvedomiť si, že naša ľudská prirodzenosť je ovplyvnená hriechom a následkami dedičného hriechu.
Dedičným hriechom skrze našu ľudskú prirodzenosť je, že sme náchylní na hriech. Človek má sklony k hriechu a možno aj k negatívnemu rastu, preto Pán Ježiš dnes hovorí veľmi dôležité slová na záver evanjelia, keď hovorí, že ten, kto sa povyšuje, bude ponížený, a ten, kto sa ponižuje, bude povýšený. Pán Ježiš nám ukazuje tú negatívnu stránku nášho života.
Z farizejov v dnešnom evanjeliu vidíme, ako nám ukazujú cestu, ktorou sa nemáme uberať. Určite je dobré, keď človek rastie prirodzeným spôsobom, vzdeláva sa a túži niečo znamenať, ale musíme dávať pozor, aby to v nás nevyvolalo pýchu. Pýcha je negatívna a je základom hriechu, ktorý môže v živote človeka prevládnuť.
V teologickom slovníku sa hovorí, že pýcha je nezriadená túžba vyzdvihnúť svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Je to takzvané povyšovanie sa. Pýcha spočíva v nadhodnocovaní vlastnej osoby, čiže mám o sebe vyššie mienku, než by som mal, a vyzdvihujem sa nad iných, čo je naozaj negatívne. Pýcha je hriech, ku ktorému človek môže mať veľmi blízko, keď sa rozvíja vo svojom živote a môže sa chváliť. Preto nás Pán Ježiš vyzýva k opaku pýchy, a to je pokora, keď hovorí: “Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” Máme sa teda ponižovať, ale slovo “ponižovať” znie dosť negatívne. Ponižovať sa by sme nemali vnímať v negatívnom zmysle, ale skôr ako byť pokorní. Definícia pokory znie takto: “Pokora je jedna z siedmych cností, je to slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou.” Je to naozaj krásna definícia. Musíme prichádzať pred vyššiu existenciu, a to v prvom rade pred Boha. Musíme prichádzať pred Boha, či už pri spoločnej modlitbe, pri stavení Eucharistie alebo v našej osobnej modlitbe. Pred Boha prichádzame, keď si uvedomujeme, že je Pánom nad všetkým. Prichádzajme pred Boha až vtedy, keď prídeme pred Neho a uvedomíme si, pred kým naozaj stojíme – pred zvrchovaným Pánom celej zeme, nášho života, jedinou existenciou a hlavne pred naším nebeským Otcom. Až vtedy si môžeme uvedomiť našu nedokonalosť – nedokonalosť ako niečo prirodzené, nedokonalosť, v ktorej nás stvoril Boh.
Aby sme rástli, musíme ísť správnym smerom, nie k vlastnej pýche a nadhodnocovaniu seba, ale k rastu v láske, v čnostiach a v našom vzťahu s Ním a k dobru, ku ktorému nás povoláva. Boh nás týmto spôsobom vie veľmi dobre usmerniť, ak naozaj prichádzame pred Neho. Ako hovorí tá definícia, to musí byť slobodné uvedomenie si. Slobodné znamená, že nebudeme niekoho nútiť na modlitbu, aby prišiel do kostola alebo konal rôzne skutky. Ak je niečo vynútené a nie slobodné, nemá to zmysel, nemá to cenu. Človek musí vo svojej slobode a vlastnom uvedomení si prísť k tejto pravde o Bohu, ktorý nás chce posúvať správnym smerom. Preto aj my sa snažíme prichádzať pred Boha a uvedomovať si našu malosť.
Tá veta, ktorú povedal Pán Ježiš, je oveľa hlbšia, keď hovorí: “Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” Milí bratia a sestry, možno aj v tomto živote príde situácia, ktorá nás poníži, ktorá nás doslova pokorí, keď človek bude chcieť povyšovať sa a nezdravo rásť. Naopak, môžeme byť aj odmenení za to, že žijeme v pravde, že predstupujeme pred Boha a uvedomujeme si veľkosť a krásu nášho nebeského Otca. Možno to zažijeme aj tu na zemi, možno nie, no to, čo je isté, je Božia spravodlivosť, pred ktorou pristupujeme vo večnosti. Keď raz zomrieme, prídeme pred Boha, ktorý je sudcom, ktorý súdi spravodlivo a milosrdne, a tam naozaj budeme odmenení. Snažme sa teda, bratia a sestry, predstupovať pred pravdu, ktorou je sám Boh, aby nás On sám raz povýšil a to až na najvyššie miesto, čo je oslávenie v nebi. Keď prídeme do neba a budeme spasení, tam už budeme žiť skutočnú pravdu o sebe, o Bohu, o všetkom, kým sme. Snažme sa o to.
Amen.