Kázeň na slávnosť Všetkých svätých rok B
Milí bratia a sestry. Dnes na sviatok Všetkých svätých, cirkev upriamuje našu pozornosť na nebo – na náš domov, na cieľ nášho života, na zmysel našich zapieraní, ťažkostí a toho, čo tu na zemi prežívame, či čomu sa možno vyhýbame. Žijeme pre nebo, a preto dnes upriamme svoju pozornosť tam, kde sídli Boh, kde sú anjeli a kde nás predišli tí, ktorí už odišli z tohto sveta. Veríme, že či už priamo prišli do neba, alebo prešli cez očistný oheň očistca, sú už doma. Spomíname si na všetkých svätých a pýtame sa: kde je nebo, aké je nebo, čo znamená byť v nebi? Na jednej strane sú to ťažké otázky. Na druhej strane je dôležité sa nad nimi zamyslieť, hľadať a zisťovať odpovede, lebo ak nevieme, na čo sa máme v živote tešiť alebo prečo žiť, bude pre nás ťažké tešiť sa na nebo či zriekať sa vecí pre nebeské kráľovstvo. Takže, aké je nebo, milí bratia a sestry?
Ani vo Svätom písme, ani v tradícii nemáme vyčerpávajúcu odpoveď, ale aspoň čiastočne nám v dnešnom prvom čítaní z Knihy zjavenia apoštola Jána dáva odpoveď práve táto kniha. Ján, ktorý mal videnie – svätý Ján, ktorý dostal toľko Božej milosti, že skrze zjavenie videl, možno aj pocítil, čo je to nebo – píše: „Potom som videl a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mocným hlasom volali: ‚Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!‘ Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali: ‚Amen, dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť, moc a sláva nášmu Bohu na veky vekov. Amen.‘“
Možno práve takto svätý apoštol Ján videl nebo – Boha, ktorý je v strede, Boha, ktorému sa klaňajú všetky zástupy. Veď od stvorenia sveta je obrovské množstvo ľudí, také veľké, že sa ani nedá spočítať. Veríme, že väčšina z nich – dúfajme, že všetci – sa dostala do neba, na miesto, pre ktoré boli stvorení. Počúvame, že tento zástup je veľký, že je to obrovský zástup prichádzajúci klaňať sa Bohu. Takto nám Sväté písmo, Božie slovo, aspoň z časti umožňuje zakúsiť, aké je nebo: je to sláva Boha, ktorému sa klaňáme, miesto šťastia, blaženosti, kde niet choroby ani úzkosti, miesto dokonalej blaženosti.
Túto dokonalú blaženosť je ťažké vyjadriť slovami a pochopiť rozumom niečo, čo je večne šťastné, lebo v nebi, vo večnosti, niet času. Niet minulosti ani budúcnosti, všetko je neustále teraz. To je niečo, čo náš rozum nedokáže plne uchopiť. No pre nás je možno ešte dôležitejšie než pochopiť podstatu neba vedieť, ako sa tam dostať, ako sa stať svätými a vstúpiť do nebeského kráľovstva.
Možno sa nám zdá byť svätými niečo nedosiahnuteľné, vznešené, nadpozemské. Vidíme sochy, obrazy svätých a možno nás napadne, že byť ako títo svätci je pre nás veľmi vzdialené. Byť svätý však neznamená byť ako socha či obraz. Byť svätým znamená byť dokonale očistený od hriechu pred Bohom.
Na záver dnešného prvého čítania počujeme slová: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia. Oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“
Existujú dva postoje, ktoré musíme prejsť, aby sme prišli do neba. Prvým je veľké súženie a utrpenie, ktoré zažívame – či už fyzické, duchovné, alebo duševné – cez ktoré sa očisťujeme. Podobne ako zlato v peci, aby bolo čisté a rýdze, musí sa roztopiť, aby sa od neho oddelili všetky nečistoty. Aj človek musí vo svojom živote prejsť utrpením, aby sa očistil – buď tu na zemi, alebo v očistci, o ktorom budeme hovoriť zajtra, na sviatok všetkých verných zosnulých. Utrpenie na zemi je milosť, ktorú nám Boh dáva, aby sme sa očistili. Hoci je to ťažké na pochopenie, mali by sme ho prijať. Ako kresťania by sme mali chápať utrpenie ako dar, ktorý nám pomáha očistiť sa od hriechov, aby sme mohli vstúpiť do neba.
Preto sa, milí bratia a sestry, snažme žiť tak, aby sme raz, keď odídeme z tohto sveta, mohli stáť pred Božím trónom a klaňať sa Mu s veľkým zástupom svätých. Amen.