Rím,18.7.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Minulú nedeľu sa čítania týkali témy prorockej a apoštolskej služby, dnes je témou pastoračná služba. Pastier je niekto, kto dostáva od Boha úlohu a zodpovednosť, aby sa staral o druhých.
„Pán je môj pastier“ – tak opakujeme v žalme 23. Ale do tejto činnosti Pán zahrňuje aj ľudí a robí ich pastiermi svojho stáda. V Starom zákone to boli vodcovia ľudu, zákonníci a kňazi, v Novom zákone sú to biskupi, kňazi, diakoni, ale aj učitelia a katechéti a môžeme dodať, že aj otcovia a matky rodín a každý, kto má zodpovednosť iných učiť a viesť a tak má účasť na Božom pôsobení.
Pán je náš pastier, lebo nás miluje. Preto ani pastoračná činnosť, ku ktorej sme povolaní, nemôže mať inú motiváciu ako lásku k ľuďom, ktorí sú nám zverení. A tu ukazujú dnešné čítania dramatický kontrast.
Prvé čítanie (Jer 23,1–6) je proroctvom proti pastierom, ktorí namiesto toho, aby na ovce dohliadali, ich nivočia, rozháňajú a nestarajú sa o ne – očividne preto, že ich nemilujú.
Evanjelium (Mk 6,30–34) nám ako protiklad ukazuje pôsobenie Ježiša a jeho učeníkov a hovorí: „Stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť.“
Prečo sa Ježiš tak veľmi rozdáva, že si nenechá ani čas na jedlo? Pretože miluje. Milovať iste neznamená „vyčerpať sa“. Aby sme sa mohli úplne odovzdať, je potrebné, mať niečo, čo môžeme rozdávať a tak je potrebné starať sa aj o seba samého.
Preto Ježiš, ktorý svojich učeníkov miluje, hovorí: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte!“
Odpočinok učeníkov leží Majstrovi na srdci – je to prirodzená vec! Ale zotavenie Kristových učeníkov nemôže byť bez Krista. Naopak – spočíva práve v tom byť pri ňom a v ňom si posilniť vlastné sily.
No – ako čítame – aj oprávnené želanie a úmysel niekoľko dní si odpočinúť s Pánom, musia byť podriadené láske. Dav ľudí sa však zbehne a pešo sa dostane na miesto zvolené na ich odpočinok. A ako reaguje Ježiš? Nahnevane? Mrzuto? Nie. On má s nimi súcit, lebo boli ako ovce bez pastiera. A ďalej ich ešte dlhšie učí.
Takí pastieri ako tí, o ktorých hovorí Jeremiáš – „pastieri, ktorí ovce ničia a rozháňajú“ – takí sú a vždy boli. Beda im! Hovorí Pán:
„Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora,“ ( Mk 9,42).
Ale o tých ľudí, ktorí utrpia pohoršenie, sa postará sám Pán, aby sa vrátili!
„Ja zhromaždím zvyšky svojho stáda zo všetkých krajín, kam som ich rozohnal, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa. A dám im pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú báť, ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí,“hovorí Pán.
To je naša nádej: Ovce patria Pánovi, teda On je ten, kto sa o ne stará.
To znamená, že nech sú ľudskí pastieri akokoľvek úbohí a poľutovaniahodní, nebudú schopní Pánovo stádo zničiť, ani len mu uškodiť!!!
Aby to mohol urobiť, Pán splnil svoj sľub vzbudiť v Dávidovom dome spravodlivý výhonok – Ježiša Krista nášho Pastiera. V ňom povoláva Pán aj nás a nasadzuje nás ako pastierov:
„A dám im pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú báť, ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí,“ hovorí Pán.
V tomto bode už spočíva na nás rozhodnúť sa, ako splníme nám zverenú úlohu! Nechajme sa uchvátiť Ježišom Kristom, nechajme sa aj my prijať do jeho súcitu s ovcami, ktoré sú nám zverené, tak ako to už vždy robilo množstvo svätých pastierov, ktorých Pán svojej Cirkvi daroval. A modlime sa neustále za svojich pastierov, aby zostali verní Božskému Srdcu!
-zg-