Berlín, 10.6.2024 (CNA – Alexander Folz)
Martin Mosebach, jeden z najrenomovanejších nemeckých spisovateľov a autor diel ako „Heréza beztvárnosti“ v článku pre katolícky časopis Communio (einem Artikel für die katholische Zeitschrift Communio) ostro kritizoval moderné sakrálne umenie súčasnosti. Požaduje orientovať sa ikonografiou východných cirkví. A kladie otázku:
„Keď Cirkev už nevie, ako sa má postaviť k historickému Ježišovi z Nazaretu – ku Kristovi, k Bohočloveku, k druhej Osobe Najsvätejšej Trojice – keď ďalej už nevie, ako sa postaviť ku svojej Tradícii, najmä k pokusu raného kresťanstva zachovať tradíciu autentického obrazu Ježiša – ako možno potom od umelcov očakávať niečo iné ako chabo naskicované bezvýrazné postavy či stuhnuté bábky bez očí, primontované ku krížu?
V protiklade s pravoslávnou cirkvou si Katolícka cirkev myslela, že v zosvetštenom umení nemusí vidieť nijaké nebezpečenstvo. Nenasledovala pravoslávie v jeho ikonovej teológii.
Pravoslávna cirkev kládla prísne pravidlá na zobrazovanie diel, lebo vo svätom obraze spoznala fyzickú reprezentáciu na ňom zobrazovanej postavy.“
Čo sa týka sily sprítomňovania stojí ikona východnej cirkvi takmer rovnoprávne pri obetných daroch na oltári. Je teda pochopiteľné, že písanie ikon sa nikdy nesmelo vystaviť napospas svojvoľným umeleckým prúdom.
Úrad sakrálnych cirkevných umelcov vykonávajú tam iba muži – klerici nižšieho svätenia. Tí obraz vyhotovujú s presne stanovenými modlitbami a požehnaním na záver!
Katolícka Cirkev však vyvolala úplnú umeleckú explóziu, ktorá viedla k tomu, že umelci sa už nenechajú poučiť, ako má vyzerať obraz určený do priestoru chrámu, aby nad oltárom ozrejmoval liturgické slávenie.
„Hlavne po osvietenstve sa mnohí umelci odvrátili od Cirkvi a orientovali sa novou teológiou, ktorá Evanjelium rozložila na abstraktno-filozofické alebo sekulárno- politické,“ uvádza Mosebach. Nová doktrína sakrálnych umelcov Katolíckej cirkvi znela: „Tak, ako sa to tisícročie tradovalo, tak to v nijakom prípade nemohlo byť.“ Toto nové umenie zodpovedá skôr Cirkvi neustále sa približujúcej protináboženskému duchu doby! Dokonca aj kríž je mnohým „estétom“ v Cirkvi už „príliš neodbytný“! Pýtajú sa, ako mohli na tento výtvor pribiť muža a zostáva to pre nich neobjasnené. Desivý dojem z mučeníckej smrti Vykupiteľa zaváňa pre nich krvou a obetou. A tak sa dáva radšej prednosť krížom bez korpusu.“
Pozitívnym obrazom moderného sakrálneho umenia je dielo Michaela Triegela, nemeckého maliara, známeho napr. obnovou Cranachovho oltára v dóme v Naumburgu (obr.) Namaľoval aj vydarenú verziu obrazu Božieho milosrdenstva:
„Tvár sleduje tradíciu starých zobrazení Kristovej tváre štýlu vera icon a je pozlátená, kým telo a odev sú poňaté realisticky,“ píše Mosebach.
Triegelove dielo je veľmi serióznym pokusom vytvoriť pravý obraz na zbožnú úctu, ktorý sa obracia na všetkých veriacich, aj na deti a nevzdelaných ľudí či na babičku s ruženčekom. Pritom sa maliar nevzdáva kresťanskej duchovnej tradície ani z nej sa vyvierajúceho umenia!
No žiaľ, je to iba odvážny a inteligentný jednotlivý prípad, ktorý ešte nesvedčí o zmene myslenia Cirkvi. Na to sú potrebné obrazy, ktoré sa zásadne vzdávajú pre novšie umenie nevyhnutného myslenia v duchu originality. …
„Je to až zlato ikon, ktoré svätcov stavia do tej pravej súvislosti ako nadprirodzenosť, nebesia, premenenie. Zlato jednoznačne objasňuje, že trpiaci Kristus je aj víťazom,“ ako vyhlásil Mosebach a na záver dodáva: „Kresťanstvo sa nedostane nikdy vyššie ani ďalej ako do prvého kresťanského storočia ako v pohľade na kresťanské maliarstvo tak aj v inom.“
-zg-