Homília na 32. nedeľu cez rok
Rím, 7.11.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V nedeľnom evanjeliu (Mk 12, 38- 44) nám Ježiš prezentuje dva protikladné príklady. Jeden negatívny – zákonníka. Jeden pozitívny – chudobnú vdovu.
„Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách.“
Srdcia zákonníkov sú zamerané na seba samých. Túžia po obdive, predvádzajú sa. Želajú si, by sa im vzdávala úcta a rešpekt a sú vnorení do oslavovania seba. Narcizmus, zaujatie samým sebou – teda v konečnom dôsledku egoizmus formuje srdce týchto ľudí.
Ale najhorším aspektom na tom je, že využívajú Božie veci, aby si z toho získali výhody. Oni sú zákonníci, majstri a znalci Svätého písma, učitelia Pánovho zákona a to všetko využívajú, aby zväčšili svoju vlastnú moc a svoj vlastný vplyv, svoju spoločenskú vážnosť, svoje bohatstvo.
„Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia.“ Ich modlitba je falošná, vystavujú sa na obdiv. Ich srdce je zlé, zachádza dokonca tak ďaleko, že rabujú domy vdov. Miešajú hriech a slávnosť. Ako hovorí Izaiáš:
„Neprinášajte viac márnu obetu, ona je mi dymom ošklivým. Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia? Neznesiem hriech a slávnosť!“ (Iz 1,13).
Ježišove slová nie sú len tak banálne vyslovené, aby týchto ľudí odsúdil, ako to my často robíme, keď nám robí radosť iných odsudzovať, lebo sa týmto spôsobom sami vyzdvihneme. Ježiš to hovorí, aby svoje spoločenstvo, svojich učeníkov varoval:
„Varujte sa zákonníkov!“ To znamená, stráňte sa ich, lebo oni sú nebezpeční. Nebuďte takí naivní, že im budete dôverovať, ale odstráňte predovšetkým pokušenie zo svojho srdca, že sa budete správať ako oni.
Doteraz to bol negatívny príklad. Ale Bohu vďaka máme tu aj pozitívny príklad. Vzor chudobnej vdovy, ktorá vhodila dve malé mince do chrámovej pokladnice. Zatiaľ čo postoj zákonníkov má za cieľ získať výhody pre seba, táto vdova je zameraná na to, aby odovzdala všetko, čo má. Z tohto dôvodu Ježiš privoláva svojich učeníkov k sebe a ukazuje im ju ako vzor. Táto žena nám ukazuje, v čom spočíva láska!
Je to cenné poučenie, lebo naša predstava lásky sa dostáva do nebezpečia, že ju zvedú na scestie dve chyby. Jedna redukuje lásku na sentimentalitu, druhá na dobročinnosť. Mnohí si myslia, že Boha milujú, lebo pri modlitbe cítia silné emócie. Iní sa nazdávajú, že milujú, lebo robia dobré skutky. Ale čo môžu naše dobré skutky pridať k všemohúcnosti Boha? A čo sú naše pocity? Iba naším spôsobom, ako reagovať na skúsenosti, ktoré nadobúdame. V tom láska nespočíva. Milovať znamená postaviť druhého do centra vlastného života, pre neho žiť a vďaka nemu žiť!
Prirodzene tu sa vyžaduje veľká viera. Táto vdova dala, ako sa spomína v prvom čítaní (1 Kr 17,10 -16), všetko čo mala, celé svoje živobytie a to možno urobiť len ak úplne dôverujeme všemohúcej Láske, ktorej sa odovzdáme, lebo Pán sa odovzdal ako Prvý.
Keď Ježiš komentuje dianie v prvom čítaní, nehovorí, že vdova bola k Eliášovi poslaná, aby utíšila jeho hlad, ale naopak. Bol to Eliáš, ktorý bol k tejto pohanskej vdove poslaný (Lk 4,25-26).
„ …Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone.“
Vdova verila prorokovi, preto dala všetko a bola aj so svojím synom a celým domom zachránená. Čo to znamená? Znamená to, že Boh, ktorý nič nepotrebuje, sa urobí núdznym, aby sme ho my mohli s odovzdanosťou milovať.
V Eucharistii sa nám Ježiš úplne odovzdáva, bez vypočítavosti, bez výhrad. Jediný vierohodný spôsob, ako jeho lásku opätovať spočíva v tom, že aj my vstúpime do logiky dávania, predovšetkým v prospech tých, ktorí sú chudobní vo fyzickom a v duchovnom zmysle a o ktorých Ježiš hovorí:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (porovn. Mt 25, 31- 48).
-zg-