História Cirkvi je bohatá na vízie a opisy svätcov, čo sa týka pekla a osudu nekajúcich sa duší.
Sv. Terézia Avilská v „Autobiografii“ opisuje otrasný obraz pekla. Opisuje ho ako dlhú úzku chodbu podobnú temnej peci s blatistou dlážkou a morovým zápachom – obraz, ktorý zdôrazňuje zúfalstvo.
Vízie sv. Františky Rímskej, ktoré zachytil jej spovedník farár Giovanni Mattiotti, zjavujú „extrémne veľkú a strašnú priepasť pri vchode do pekla sprevádzanú temným varovaním: „Toto je peklo, v ktorom neexistuje pokoj, ani útecha, ani nádej.“
Bl. Anna Katarína Emmerichová opísala peklo ako zjavenie „vo forme neprehľadne veľkej, strašnej, čiernej kovovo sa lesknúcej skalnej stavby, ktorej vchod tvoria príšerné čierne brány so závorami a zámkami, ktoré vyvolávajú hrôzu. Počuť bolo rev a výkriky zdesenia, potom boli brány rozrazené a zjavil sa hrôzostrašný temný svet.“
Sv. Faustína Kowalska ponúka skľučujúci obraz pekla, pri ktorom hovorí o „temných jaskyniach a mučiarňach“ – a každá mala vlastné špeciálne muky. Tento otrasný opis zdôrazňuje mnohorakosť a intenzitu utrpenia, ktoré musia zatratení v pekle znášať.
Sv. Katarína Sienska ponúka zvlášť hlboký pohľad na peklo v diele „Dialóg“, kde opisuje hlavné muky pekla, ako jej to Boh zjavil. Tie obsahujú túžbu po Bohu, bolesť svedomia, hrozivú víziu diablov a trýznivý oheň. Každé muky symbolizujú jeden aspekt odlúčenia od Boha a z toho vyplývajúce utrpenie.
Fatimské deti mali v r. 1917 zvlášť pôsobivú vidinu. Božia Matka im zjavila obraz pekla a vyzvala ich modliť sa a obetovať za hriešnikov. Ich opis oceánu plameňov, ohnivého mora plného démonov a trpiacich duší je veľmi výrazným obrazom pekla, ktorý povzbudzuje k pokániu a modlitbe. Tieto historické obrazy ponúkajú fascinujúce pohľady do katolíckej predstavy pekla a podčiarkujú význam pokánia a modlitby v duchovnom živote. Tieto obrazy sú hrozivé a intenzívne a slúžia aj ako pripomienka veľkého hlbokého milosrdenstva a lásky Boha, ktorý je neustále ochotný prijať kajúcu dušu.
-zg-