Milosť vykúpenia je nádherná radosť
Rím, 7.3.2024 (CNA)
Úvodný verš nám dnes ukazuje atmosféru slávenia Eucharistie ako hovorí aj prorok:
„Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním, všetci jeho milovníci, radujte sa s ním, radujte sa všetci, čo ste nad ním trúchlili. Aby ste sali a nasýtili sa z pŕs jeho útechy, aby ste sŕkali a požívali z plnosti jeho slávy. (Iz 66, 10-11)
Posolstvo radosti a útechy adresované tým, ktorí boli zarmútení. Prorok, ktorý tieto slová napísal, sa odvolával na stav otroctva hebrejského národa v Babylone, o ktorom dnes počujeme v próze v prvom čítaní (2 Krn 36,14 -23) a v poézii responzória žalmu (Ž 136). Z tohto otroctva boli Izraeliti Pánom vyslobodení skrze Kýra, perzského kráľa.
Veci, ktoré sa diali pred 26 alebo 27 storočiami – aký význam môžu mať pre nás dnes? Veľký význam, ak dokážeme pochopiť príkladný význam tohto príbehu, ktorý nás učí, ako prichádza k tomu, že sa stávame otrokmi Zlého a zármutku a ako sa z toho stavu môžeme vymaniť.
Učí nás to, že Boh vzhľadom na nevernosť ľudí „stále znova varuje svojimi poslami“, pretože má s nimi súcit. Ale keď ľudia prorokov odmietajú, nemôže Boh robiť nič iné, ako ich ponechať na seba samých a tak upadnú do rúk nepriateľov a skončia v najsmutnejšom otroctve. Ale toto otroctvo môže byť aj nápomocné, ak nám umožní znova nájsť vieru, srdce znova otvoriť Bohu a tak prijať vykúpenie, ktoré prináša sám Pán.
V Evanjeliu (Jn 3,14–21) poukazuje Ježiš na ešte starší príbeh. Kniha Numeri (21,8–9) rozpráva, že Izraeliti na púšti rebelujú proti Bohu a padnú za obeť jedovatým hadom. Vtedy sa Mojžiš modlil k Bohu za ich záchranu a dostal príkaz vyhotoviť medeného hada a vyvesiť ho na žrď. Tí, ktorí sa na toto znamenie pozreli po tom, čo boli uhryznutí hadmi, boli zachránení. Poučenie je jasné: Rebelovanie proti Bohu prináša ničenie a smrť ale Boh má súcit s hriešnikmi a ponúka vykúpenie tým,, ktorí ho prijmú. Pohľad na hada je znamením obrátenia, znamením viery, ktoré Boh ako záchranca prijme.
Ježiš zjavuje, že on sám bude na kríži „vyvýšený“, aby tí, ktorí na neho hľadia, boli spasení.
„Ukrižovaný je porovnávaný s vyveseným medeným hadom. V ňom vidíme zlo, ktoré nám had spôsobil, ale aj to, ako nás Boh miluje. On je naozaj ten Baránok, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1,29) tým, že sám seba urobil kliatbou a hriechom (Gal 3,13; 2 Kor 5,21), aby nám ukázal svoju bezpodmienečnú lásku. Keď ho vidíme na kríži, nemôžeme o ňom pochybovať. (Silvano Fausti).
Boh odpúšťa, Boh zachraňuje. Vieme to, počuli sme to už toľko ráz! Ale musíme zdôrazniť:
Božie vykúpenie cez zlo len tak jednoducho neprejde! Berie ho namiesto toho božským spôsobom na seba z lásky a zvíťazí nad ním skrze odpustenie.
To nám dovoľuje neupadnúť do banálneho a v konečnom dôsledku rúhačského postoja vzhľadom na hriech a vykúpenie. Hriech je hrozná realita, ktorá prináša otroctvo, ničenie a smrť. Pravý zármutok je hriech.
V druhom čítaní počúvame:
„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení,“ (Ef 2,4-5).
No pohľad na ukrižovaného Krista nám objasňuje, že táto milosť, ktorá nám bola darovaná, nie je vôbec „lacná“ a že si vyžaduje naše nasadenie.
Spásu dosiahneme skrze vieru v Ježiša: „Kto v neho verí, nie je súdený,“ (Jn 3,18). V neho veriť znamená pevne sa ho pridržiavať, znamená to žiť z Božieho Syna a ako Božie deti.
„Kto neverí, už je odsúdený.“ Je tu aj strašná možnosť Syna neprijať a vlastnú realitu byť deťmi, poprieť. Odsudzujeme sa sami, ak dávame prednosť temnote pred svetlom, keď dávame prednosť smrti pred životom. Pretože súd spočíva v tomto: Svetlo prišlo na svet, no ľudia milovali temnotu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý, kto robí zlo, nenávidí svetlo a neprichádza ku svetlu, aby jeho skutky neboli odhalené. Ak je oko zvyknuté na temnotu, tak svetlo bolí, ale oko je predsa stvorené pre svetlo a nie pre temnotu! „Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu, (Jn 3, 21).
Milosť vykúpenia je nádherná radosť. Svätý Pavol hovorí – my sme vstali z mŕtvych, my máme večný život, my máme miesto v raji, my máme svoje sídlo v nebi, v Kristovi Ježišovi. To je dôvod našej radosti. Ale my musíme túto milosť s vďačnosťou prijať. A viera – to je úcta, podriadenosť, poslušnosť: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali,“ (Ef 2,10)