Na túto piatu pôstnu nedeľu sa nám Pôstna doba prezentuje ako obdobie apoteózy – oslávenia. „Oslávenie je jedným z tých slov, ktoré v liturgickom jazyku často používame, ale oveľa menej v bežnej reči. Tam tak málo, že nám možno význam slova uniká, že sa nám zdá prázdne. Vo Svätom písme naproti tomu je to najplnšie slovo, aké existuje. „Oslávenie“ označuje najmä veľkú hodnotu niekoho, jeho dôstojnosť, jeho šľachetnosť a jeho moc. Ukazuje aj manifestáciu tejto hodnoty, lesk krásy.
V niektorých prípadoch zostáva sláva niekoho pred očami sveta skrytá a tu musí zasiahnuť oslávenie, teda konanie, ktorým jeho skrytá hodnota a skrytá krása začne pred všetkými žiariť.
Keď žil Ježiš v Nazarete, medzi Máriiným domom a Jozefovou dielňou, bola jeho sláva úplne „v hĺbke“, zostala ľuďom skrytá. Pri svadbe v Káne začal v užšom kruhu svojich učeníkov svoju slávu zjavovať. (porovn. Jn 2,11). Postupne od znamenia k znameniu, od reči k reči žiarila jeho sláva pred očami stále väčšieho počtu ľudí v Izraeli, až kým dosiahla dokonca niektorých Grékov, ktorí učeníkov prosili, či by smeli „Ježiša vidieť“.
Táto prosba poukazuje na to, že hodina zjavenia slávy Syna človeka už prišla. Teraz musí byť jeho sláva zjavená už nie obmedzenému počtu učeníkov, už nie jednému národu, ale všetkým. A táto sláva už nemá vyžarovať iba ako schopnosť konať zázraky, alebo poskytovať osvecujúce náuky. Musí zjavovať najhlbšiu realitu Boha, lásku až po dokonanie:
„Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. (Jn 13,1).
Tým, ktorí ho chcú vidieť, ukazuje Ježiš, kde jeho sláva zažiari – v pšeničnom zrnku, ktoré odumiera, aby prinieslo veľa plodov, v láske, ktorá zachádza tak ďaleko, že pohŕda vlastným životom, aby iní mohli žiť. Jedným slovom – v kríži, nástroji smrti, v ktorom je základ vzkriesenia.
Ježiš vie, že táto odovzdanosť prinesie so sebou strašné utrpenie. Aj u neho je pokušenie povedať: „Otče, zachráň ma pred touto hodinou!“ Ale Ježiš miluje Otca viac ako miluje seba: „Otče osláv svoje meno!“ Nech sa v mojom živote a v mojej smrti viditeľne zjaví lesk tvojej krásy, veľkosť tvojej lásky, s ktorou si svet tak miloval, že si dal svojho jednorodeného Syna (porovn. Jn 3,16). A tak nech je oslávený aj Syn, lebo v ňom žiari úplná dôvera v Otca a najväčšia láska zo všetkých – láska, ktorá položí svoj život za priateľov (Jn 15,13).
V Kristovej Pasche sa dokonáva súd tohto sveta a knieža tohto sveta, satan, stratí svoju moc. Láska zvíťazí nad nenávisťou, vzkriesenie zvíťazí nad smrťou. Ježiš, ktorý bol na kríž „povýšený zo zeme“, priťahuje vo svojom vzkriesení a nanebovstúpení každého mocou svojej lásky k sebe.
Tu sa plní Jeremiášovo proroctvo (31,33) v prvom čítaní:
„Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“
Boží zákon je láska až po dokonanie, je to odovzdanie seba samého. Vonkajší zákon nemôže nikoho prinútiť k láske. Ale keď pozorujeme ukrižovaného, vzkrieseného a na nebo vstúpeného Ježiša, všetci môžeme byť ním pritiahnutí a zákon prijať do seba, do svojho srdca.
Iste, keď aj pre nás príde hodina lásky až k dokonaniu – sme aj my tak ako Ježiš -otrasení. Je potrebná veľká dôvera v Boha, aby sme mohli prijať, že zomrieme ako to pšeničné zrnko v zemi! Veľká dôvera v toho, kto hovorí: Prinesieš veľkú úrodu. My visíme od prírody na svojom živote – aj u Ježiša to tak bolo! Ale on nám ukázal, že stratiť život z lásky znamená, zachovať si ho pre večný život.
Keby nebolo oslávenia Ježiša, nemohol by sa tam nikto dostať. Ale Ježiš bol oslávený! A my ho môžeme nasledovať. Nie jednoducho, že budeme robiť to, čo robil on, ale tým, že to urobíme spolu s ním. My nie sme sami!
„A kde som ja, tam bude aj môj služobník.“ (Jn 12, 26)
Kde si, Pane? Ty si na kríži. Ty si vstal z mŕtvych. Ty si v sláve Otca. A my sme pri tebe. Vtiahni nás do svojej lásky, daj, aby sme ťa nasledovali na ceste lásky a aj my budeme v tebe oslávení.