Rím, 2.5.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V túto nedeľu má Evanjelium (Jn 15, 9–17) ako aj druhé čítanie (1 Jn 4,7–10) tému láska. Fascinujúce slovo, ale tak ťažko uchopiteľné až do bodu, že niekedy stratí nejaký význam.
Slovo „láska“ nás fascinuje, lebo sa zdá, že v sebe ukrýva prísľub radosti. Otvára nás nádeji, že všetky naše želania budú dokonale splnené. Zahrňuje to aj ducha, srdce a zmysly, minulosť a budúcnosť. Láska je prísľub úplnosti a večnosti. Ale láska sa nám ukazuje aj ako ťažko pochopiteľná, lebo prísľub, ktorý obsahuje, sa zdá byť vágny a predovšetkým, že samotnému slovu „láska“ nevieme dať jasný význam.
V druhom čítaní (1 Jn 4,7–10) počúvame, že láska je z Boha a dokonca, že Boh je láska. Všetci poznáme tento výrok a vidíme v ňom právom hlavné potvrdenie našej viery. A predsa – a to je zvláštne – nejde o vetu, ktorú Ježiš priamo vyslovil, ale o formuláciu, ktorú dvakrát nachádzame v 1. Liste sv. Jána, teda v jednom z posledných spisov Nového zákona. Nie je to východiskový bod, ale oveľa viac konečný bod celkovej úvahy o živote a smrti Krista a o jeho vzťahu k Otcovi.
To treba zdôrazniť, lebo inak – ako poznamenáva C. S. Lewis – „by sa mohla pravda, že Boh je láska, preklopiť do protichodného tvrdenia, že láska je naším bohom.“
Čím sú naše ľudské náklonnosti „čistejšie“ alebo „šľachetnejšie“, tým majú väčší sklon nárokovať si božskú autoritu. Ľahko prepadneme naivite, že hlas tejto náklonnosti zameníme so samotnou Božou vôľou. Je to hlas, ktorý nás pobáda nezostať stáť pred nijakou prekážkou a byť pripravení zaplatiť každú cenu. Vyžaduje od nás úplné sebaobetovanie a vedie k zanedbaniu každého iného nároku.
„Urobil som to z lásky!“ Táto veta sa zdá ospravedlňovať každé konanie, ba zdá sa, že ho ipso facto robí záslužným konaním.
„Z lásky“ je možné manžela, deti, priateľov, krajinu klamať a podvádzať, „z lásky“ je možné kradnúť a zabíjať, „z lásky“ je možné popierať vieru. V tom momente ako sa láska zbožšťuje, stáva sa démonom.
Na pochopenie toho, čo skutočne znamená, že Boh je láska, sa musíme zahľadieť na Ježiša. V ňom sa zjavila Božia láska medzi nami – to, že Boh poslal na svet svojho jediného Syna, aby sme skrze neho mali život. (1 Jn 4,9).
Božia láska je v prvom rade láska medzi Otcom a jeho jednorodeným Synom. Je to samotný život Boha! A táto láska sa stala historicky viditeľná a hmatateľná v Ježišovi Kristovi, v jeho celom za nás obetovanom živote:
„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske.“ (Jn 15,9).
Naša láska sa musí teda nechať očistiť Božou láskou. Sme povolaní nezostávať v našom zmätenom milovaní, ale v Kristovej láske. Ide o to, aby sme sa nechali uchvátiť Ježišovým priateľstvom, aby sme boli prijatí do dôvernosti s ním a v nej aj zostali – v intimite s tým, ktorý nám zjavil tajomstvo svojho Srdca!
Láska, ktorá sa od nás vyžaduje, je dar, ktorý dostávame: „Láska je z Boha,“ (1 Jn 4,7). A dôkaz tohto „byť z Boha“ spočíva v dodržiavaní Božích prikázaní.
Kto nemiluje, nemôže dodržiavať prikázania, lebo mu k tomu chýba motivácia. No dôkaz, že milujeme, spočíva práve v tom, že jeho prikázania dodržiavame:
„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske,“ (Jn 15,10).
„Nikto nech sa neklame rečami, že ho miluje, keď nedodržiava jeho prikázania,“ (sv. Augustín, Ioh. Ev., 82,3). Jeho prikázaním je, aby sme sa milovali navzájom, ale nie podľa miery našich nezriadených náklonností, ale podľa miery lásky toho, ktorý za nás obetoval svoj život!
To je cesta, aby sa prísľub radosti, ktorý nás tak veľmi fascinuje na idei lásky, mohol konkrétne uskutočniť:
„To som vám povedal, aby moja radosť bola vo vás a aby vaša radosť bola úplná.“
-zg-