Rím, 19.9.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Uvedomme si, že sme slepí
Túto nedeľu nám Evanjelium sv. Marka (10,46–52) rozpráva o uzdravení slepého pri Jerichu. Ide o epizódu, o ktorej rozpráva aj sv. Lukáš (18, 35 – 43) a sv. Matúš (20,29–34). Ale je tu aj kuriozita: Zatiaľ čo sv. Marek nám oznámi meno slepca a jeho otca – „Bartimej, Timejov syn“ (takže môžeme predpokladať, že bol kresťanskému spoločenstvu dobre známy) –sv. Lukáš hovorí jednoducho o slepcovi a je zvláštne, že sv. Matúš nám rozpráva o „dvoch slepcoch“. Myslím si, že toto Matúšovo zdvojenie má duchovný zmysel, akoby nás pozýval postaviť sa k Bartimejovi, aby sme aj my mohli prežívať jeho skúsenosť uzdravenia!
Ježiš vystupuje do Jeruzalema, ide v ústrety svojmu krížu a svojmu vzkrieseniu. Jeho cesta vedie cez Jericho – a to pripomína tým, ktorí Sväté písmo dobre poznajú, vstup Izraela do zasľúbenej zeme! Ide za ním veľký zástup, ale ako sme videli aj minulú nedeľu, dôvody tohto nasledovania sú často zmätené. Na ulici sa objaví rušivý prvok – niekto, kto nekráča s nimi, ale sedí a žobre – slepec. Jeho stav je stavom extrémnej chudoby. Nepatrí ku skupine Ježišových učeníkov, nie je ani len schopný, nasledovať ho ako ten zástup. On je ten najslabší a najúbohejší človek, akého si len vieme predstaviť. Ale on ukazuje, že má to jediné, čo je potrebné – vieru! Vieru, ktorá sa prejavuje v hlasnom a opakovanom volaní:
„Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Proti jeho volaniu sa mnohí postavia a hrešia ho, aby ho umlčali. Vždy existuje niekto, kto z výšky svojej údajnej kompetentnosti napomína tých, o ktorých si myslí, že situáciu nezvládajú. Učeníci zasa napomínajú tých, ktorí k Ježišovi vodia svoje deti ( Mk 10,13), chcú zabrániť iným, aby v Ježišovom mene vyháňali zlých duchov (Mk 9,38), ba zachádzajú tak ďaleko, že dohovárajú dokonca samotnému Ježišovi, lebo hovorí o svojom utrpení a vzkriesení (Mk 8,32).
Ale Bartimej vie, že Ježiš je Syn Dávidov, Mesiáš, pri príchode ktorého sa otvárajú oči slepých! A volá ho a nenechá sa zastrašiť! Ba ešte viac- čím viac ho okríkajú, tým väčšmi kričí!
Keď ho Ježiš počuje, vie, že jeho čakanie sa skončilo. Odhodí plášť – to jediné, čo žobrák má! Teraz vie, že bude vypočutý, lebo sa o neho stará Ježiš! A skutočne bude uzdravený a nasleduje Ježiša.
Postavme sa preto vedľa Bartimeja. Uvedomme si, že sme slepí. Uvedomme si súčasne aj tento fakt: Keď nám táto slepota bráni Ježiša verne a bez zábran nasledovať, ona nepredstavuje definitívny stav, pokiaľ máme potrebnú vieru, aby sme na neho mohli zavolať:
„Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
A ako vždy – Ježiš zasiahne, aby nás zachránil a umožnil nám ho nasledovať! Ale on zasiahne aj v tom, že opraví svoje spoločenstvo: „Zavolajte ho!“
Tých, ktorí chceli slepca kvôli spôsobu svojho zmýšľania vylúčiť, privedú Ježišove slová k tomu, že ho prijmú: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“
Takže Pán neuzdraví len telesnú slepotu Bartimeja, ale aj duchovnú slepotu jeho sprievodcov. A tak sa ukáže pravdivosť Jeremiášovho proroctva (31,7– 9), ktoré počujeme v prvom čítaní: Pán zachránil svoj ľud, zvyšok Izraela!
Nie je to armáda silných a veľkých: Sú medzi ´nimi slepí i chromí, ťarchavé aj rodičky´. Lebo jeho sila sa dokonale prejavuje v slabosti. (porovn. 2 Kor 12,9) a potrebuje iba jednu podmienku, aby sa ukázala a síce našu vieru: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“
-zg-