Prvá časť rozhovoru
Vatikán, 28.2.2025 (LifeSiteNews) – Kardinál Gerhard L. Müller (77) v rozhovore pre LifeSiteNews o kríze v Cirkvi varoval, že náuka Cirkvi sa vníma oddelene od pastoračných“ praktík, a vyzval na reformu prehĺbenia viery“ a povedal:
„Cirkev nie je na svete, aby ospravedlňovala hriech či život ďaleko od Ježiša Krista!“
Kardinál poskytol komentár o nekontrolovateľnom zmätku v Katolíckej cirkvi, o potrebe reformy, k čomu nedávno vyzval kardinál Raymond Burke, o rozpore medzi náukou Cirkvi a „pastoračnou praxou“, a o otázke diakoniek, spolu s povinnosťami kardinálov a potrebami Cirkvi v budúcom pontifikáte.
Kardinál Müller sa v posledných rokoch ukázal ako vedúca osobnosť, ktorá má záujem šíriť tradičnú náuku Cirkvi v období, keď sa ľahko šíri zmätok.
Po kontroverznej, viacročnej Synode o synodalite a v kontexte rastúcich špekulácií o nadchádzajúcom konkláve s pápežom v „kritickom stave“ v nemocnici, kardinál Müller vyjadril názor na to, čo považuje za hlavný problém, ktorému čelí Cirkev v súčasnosti:
„Je to otázka, kto je človek a čo je človek vo vzťahu k hmotnému svetu a k svetu inteligencie, tela a duše a na druhej strane, aký je náš vzťah k absolútnemu horizontu našej existencie… Musíme pochopiť, čím sme, skrze Ježiša Krista – Boží synovia a dcéry v Duchu Svätom, ktorý je vliaty v našich dušiach a srdciach, a že sme Božími priateľmi, a to je najvyššie a najhlbšie pochopenie nášho povolania ako ľudských bytostí, aby sme neboli zredukovaní na náhodnú existenciu vo svete akoby náhodne stvorenými slepou prirodzenosťou.“
Kardinál povedal, že súčasné praktiky propagované v Cirkvi pod zámienkou pastorácie sú často „oddelené“ od skutočnej náuky Cirkvi“.
Synodu o synodalite kardinál Müller často kritizoval aj pre LifeSiteNews.
V záverečnom dokumente synody bola pasáž s tvrdením, že prístup žien k diakonskej službe zostáva otvorený: „To je niečo, čo je v rozpore s katolíckou náukou.
Prvá časť rozhovoru
Michael Haynes: Zdá sa, že sme práve v kľúčovom bode. Videli sme záver synody, no teraz máme Svätého Otca v nemocnici s veľmi „kritickým“ stavom. Zdá sa, že sme v kríze zmätku, keď je buď nedostatok praktizovania viery, alebo len odmietnutie náuky Cirkvi. Čo považujete za najväčší problém, ktorému Cirkev čelí?
Kardinál Müller: „Na prvom mieste je dnes antropológia: otázka, kto je človek a čo je človek vo vzťahu k svetu, k hmotnému svetu a k svetu inteligencie, tela a duše, a na druhej strane, aký je náš vzťah k absolútnemu horizontu našej existencie? To je pre nás, Židov a kresťanov v tejto jedinej tradícii osobný Boh, ktorý k nám hovorí ako prvý cez Mojžiša a zjavuje sa nám: „Ja som, ktorý som, a som prítomný v dejinách svojho ľudu.
Na konci časov bol prítomný samotný Boží Syn, prostredník Novej a Večnej zmluvy, – náš Spasiteľ, jediná nádej pre každého v živote a smrti. Musíme pochopiť, čím sme, skrze Ježiša Krista, Boží synovia a dcéry a s Duchom Svätým, vliatym do našich duší a sŕdc – že sme Božími priateľmi, a to je najvyššie a najhlbšie pochopenie nášho povolania ako ľudských bytostí a aby sme neboli zredukovaní na náhodnú existenciu vo svete [akoby] náhodne stvorenú slepou prirodzenosťou.
Ak teda vychádzame z Božej vôle a máme túto telesnú prirodzenosť spojenú s matériou, ale matéria nie je prvým princípom bytosti – je len médiom, prostredníctvom ktorého je Boh jedným spôsobom revolúciou sveta a živých bytostí a na konci zvierat. Je výslovnou Božou vôľou, že sme korunou stvorenia a že sme bezprostredne Božími partnermi v osobnom vzťahu a je to najhlbší zmysel stvorenia. Stvorenie nie je len ako architekt, ktorý vyrába budovu, ale stvorenie je účasťou vzťahov. Všetko, čo je stvorené, je stvorené v Logose – Božom slove – a má najhlbší zmysel, ktorý sa prejavuje v našej prirodzenosti, bytí a tiež v milosti, ktorá je nám daná nadprirodzeným spôsobom.
Cirkev nie je len organizácia s náboženským, duchovným a morálnym plánom urobiť svet lepším. Cirkev je ustanovená samotným Ježišom Kristom ako jeho telo, ako chrám Ducha Svätého, nielen preto, aby bol svet lepší, ale aby bol navždy dokonalý, aby sme prišli k cieľu našej existencie. To je svätosť Cirkvi – nie je len pozemskou organizáciou spravujúcou náboženské cítenie svojich členov, ale sme skutočne údmi Tela Ježiša Krista a naše náboženstvo, prirodzené náboženstvo a zbožnosť má nadprirodzený rozmer, ktorým je milosť posväcujúca, ktorá je milosťou ospravedlňujúcou, ktorá je nám daná a pozdvihuje našu ľudskú prirodzenosť.
A preto potrebujeme reformu v Cirkvi: Nie štruktúr, ale skôr reformu alebo obnovu nášho teologického myslenia, chápania toho, čo je Cirkev. Žijeme v antikresťanskom svete. Nesmieme vytvárať falošné definície, aby sme potešili nekresťanov a predstierať, že sme sekulárnou organizáciou konajúcou dobro sociálnym spôsobom a nesmieme ospravedlňovať Cirkev v očiach neveriacich.
Cirkev je ospravedlnená vo svojej existencii a vo svojom poslaní samotným Bohom, a preto nehovoríme o reforme Cirkvi tak, ako hovoríme o reforme armády, aby bola efektívnejšia, alebo o reforme správy štátu.
Reforma v cirkevnom zmysle je vždy prehĺbením viery a hlbším pochopením nadprirodzeného poslania Cirkvi pre nadprirodzenú spásu, nielen pre svetský pokrok.
Haynes: To súvisí s niečím, čo kardinál Raymond Burke nedávno spomenul v rozhovore. Spomenul tú istú potrebu reformy: nie reformu, ako hovoríte, ako svetského tela, ale reformu v Kristovi. Spája to s otázkou: V posledných rokoch sa stalo veľa vecí, ktoré spôsobili veľa zmätku. Vyjadrili ste k nim už komentárev – veci ako Fiducia Suplicans, či veci v synode. Čo považujete za potrebné na nápravu tohto zmätku, na nápravu úplného učenia viery týmto spôsobom?
Kardinál Müller: Problém je v tom, že máme určitý rozpor v náuke Cirkvi. Náuku na jednej strane a takzvané pastoračné úsilie a výzvy na druhej strane. No my nemôžeme rozdeliť Ježiša na dobrého učiteľa evanjelia a Ježiša Krista – pastiera! Tak tu máme nestorianizmus, ktorý príliš rozlišuje medzi božskou a ľudskou prirodzenosťou Ježiša Krista. To je zjednotené v osobe Ježiša Krista, ktorý je tým istým dobrým pastierom, ktorý hlásal evanjelium ako kráľovstvo Božie a on je Veľkňaz.
Najlepší farár je ten, ktorý má základ v dogmatike. V Cirkvi je chybné, keď sa nesprávne chápe doktrína Cirkvi ako teologická teória. Ale doktrína Cirkvi nie je nič iné ako vyznanie viery a viera zakorenená v Slove Božom ako reprezentácia Slova Božieho a Boh je náš jediný Spasiteľ.
Božie slovo mení náš život, vyvoláva obrátenie a zmenu nášho života k novému životnému štýlu podľa Ježiša Krista, ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Ako povedal svätý Pavol, krst je smrťou starého, sebeckého Adama a znovuzrodenie nového človeka v Ježišovi Kristovi a všetko naše správanie, všetko naše konanie musí byť v súlade s vniknutými nadprirodzenými čnosťami – vierou, nádejou a láskou – a prirodzenými čnosťami, základnými čnosťami a ostatnými čnosťami, ktoré si v živote uvedomujeme. Cirkev nie je na svete, aby ospravedlňovala hriech alebo život ďaleko od Ježiša Krista. Ľudia chcú od Cirkvi počúvať ospravedlnenie ich sebeckého spôsobu života, aby hovorila len to, čo lahodí ušiam. Ale nie o snahe posilniť a zmeniť život.
Pripodobniť sa Ježišovi Kristovi to je celoživotná práca a to je v našich dňoch vystavené veľkému nebezpečiuv situácii celosvetovej komunikácie, internetu, sociálnych médií a televízie. Pápež, biskupi alebo kňazi chcú byť prijímaní masmédiami, ľuďmi, ale vždy je tu nebezpečie, že ak klamete, ľudia vás viac akceptujú, ako keď hovoríte pravdu! Pravda je uzdravujúca, ale vyžaduje si snahu zmeniť svoj život!
Ak mužovi alkoholikovi prinesiete viac fliaš vína a piva, budete viac jeho priateľom, ako keď ho budete napomínať.
Tak je to najmä v našom sexualizovanom svete, ak hovoríte, že sexualita je legitímna len v legitímnom manželstve a všetky ostatné formy sexuálnych radovánok mimo manželstva sú hriešne, budete mať veľa nepriateľov. Ale realita je taká, že každého cudný posilňuje…
Sexualita pre mužov a žien má najhlbší dôvod v láske a v odovzdávaní života deťom. Oni sa stávajú sa otcami a matkami a to je najhlbšie naplnenie našej ľudskej túžby.
Žiť ako kňazi a rehoľníci v celibáte – to nie je odmietnutie byť mužom a ženou, ale možnosť stať sa duchovným spôsobom otcami a matkami, stať sa duchovnými otcami ako kňazmi veriacich a sprevádzať ich ako dobrý otcovia v mene Boha Otca a Ježiša Krista. Toto je cesta a treba hovoriť každému túto pravdu! Preto musíme niekedy aj trpieť ako apoštoli, svätý Pavol tak často hovorí o tejto situácii – nie preto, aby potešil uši ľudí a povedal len to, čo chcú počuť, ale aby sme každému povedal pravdu, pretože len pravda nás oslobodzuje!
Haynes: Na synode sme videli, že v záverečnom dokumente sa uvádza, že prístup žien do diakonskej služby zostáva otvorený. Vidíte a aj predchádzajúci pápeži tiež vyhlásili, že to tak nie je. Myslíte si, že sa Cirkev môže vrátiť z pozície, v ktorej sa zmätok zdá byť podporovaný, nie len tolerovaný?
Kardinál Müller: Bol som prítomný na synode a všetky tieto diskusie pochádzajú od istého krídla“ s nesprávnym prístupom. Ich túžbou nebolo slúžiť Božiemu ľudu ako kňazi alebo diakoni, ale ich najhlbšou túžbou bolo mať moc nad ostatnými a mať vyššiu prestíž v spoločnosti. Bol to len sociologický, psychologický prístup a nie založený] na chápaní toho, čo je sviatosť posvätného stavu. Z biblického základu a potom z vývoja dogiem a z neomylných vyhlásení Cirkvi a počas celej apoštolskej tradície je to úplne jasné: Biskupom, kňazom a diakonom sa môže stať iba muž a zastupovať Ježiša, hlavu Cirkvi alebo jej Ženícha. Cirkev je jeho nevesta a nie náboženská organizácia. Je osobou v tejto sviatostnej, symbolickej podobe ako nevesta Ježiša Ženícha a jeho výsadou muža nie je pozdvihovať osobnú túžbu človeka po jeho prestíži. Mužské kňazstvo je skôr na to, aby sprítomňovalo Ježiša Krista Pána, ktorý trpel za nás v Cirkvi, ktorý prišiel slúžiť, a nie sa dať obsluhovať. Je tu hlboké nepochopenie sviatostného kňazstva u zástancov ženského diakonátu. Myslia si, že nejde o nič iné ako o vysoký post. Domnievajú sa, že teraz prichádza do Cirkvi emancipácia! Myslia si, že teraz majú ženy rovnakú možnosť dostať sa na vysoké posty v Cirkvi, no je zásadné nepochopenie toho, kto je biskup. V dokumente synody sa hovorí, že otázka ženského diakonátu je otvorená – ale ona otvorená nie je! Je to nesprávne a nie dogmatické, ani vyhlásenie o autentickom alebo neomylnom vyhlásení učiteľského úradu, aj keď pápež text vo všeobecnosti prijal, ale neprijal ho ako dogmu!
A preto nikto nie je povinný prijať v rozpore s katolíckou tradíciou, že sviatostný diakonát je otvorený pre ženy, alebo že pápež a všetci biskupi spolu a ekumenický koncil majú moc robiť toto rozhodnutie! Rozhodnutia ekumenického koncilu, magistéria a pápeža sú závislé od zjavenia a nemôžu meniť zjavenie! Nemôžu vyhlásiť, že manželstvo môže pozostávať aj z dvoch mužov alebo dvoch žien v homosexuálnom vzťahu a že musíme zmeniť nejakú morálku! S akou autoritou?
Ak viacerí biskupi či teológovia hovoria: „zmeníme morálku“, tak je to len ľudská autorita a autoritu nemá nikto okrem Boha! …
Takže prirodzený zákon je vpísaný do loga stvorenia, ktoré Boh na počiatku stvoril ako muža a ženu, s dôsledkami pre manželstvo a rodinu. To, čo Boh stvoril a čo Boh spojil, nemožno odlúčiť. Je to proti Božej vôli – každý, kto rozvádza manželstvo, pácha ťažký hriech! Toto sú slová Ježiša Krista, Božieho Slova, ktoré je najvyššou a jedinou autoritou!
Nemôžeme vytvárať nové doktríny proti autorite Božieho slova v Ježišovi Kristovi. On je naším jediným učiteľom a my biskupi sme iba učiteľmi v mene Ježiša Krista, ale nie ľuďmi s vlastnou produkciou myšlienok a teórií. Rozhodnutia ekumenického koncilu, magistéria a pápeža sú závislé od zjavenia a nemôžu zmeniť zjavenie! Nemôžu vyhlásiť, že manželstvo môže pozostávať aj z dvoch mužov alebo dvoch žien v homosexuálnom vzťahu a že musíme zmeniť morálku. S akou autoritou? To je len ľudská autorita a autoritu nemá nikto okrem Boha !…
-zg-