Kázeň na 29. nedeľu cez rok A
Drahí bratia a sestry. V závere dnešného evanjelia zazneli slová Ježiša Krista, ktorý povedal: “Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu.” Veľká pravda, ktorú prináša a upresňuje Ježiš Kristus, keďže k nemu prichádzajú farizeji a chcú ho podchytiť v reči, chcú ho nachytať, aby povedal buď, aby cisára ignorovali a neplatili dane, pretože ten cisár ide proti židovskému izraelskému národu, keď okupuje ich územie, alebo na druhej strane, aby sa podriadil cisárovi a tým pádom, akoby sa postavil proti Židom. Chceli podchytiť Ježiša Krista. Ježiš dobre pozná ľudské srdce a myšlienky. On dobre vie, aký úmysel majú tí farizeji aj ostatní ľudia, ktorí s ním komunikujú. A tak Ježiš hovorí naozaj veľkú pravdu: “Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu.” Táto pravda je nadčasová, platí aj dnes pre nás.
Svojmu cisárovi patrí to, čo je jeho, a samozrejme Bohu patrí to, čo je Božie. Myslím si, že pre nás je samozrejmé, že musíme svojmu cisárovi, čiže svojmu štátu, dávať to, čo štátu patrí, či už sú to dane alebo poslušnosť autorite. Samozrejme, ak to nejde proti Bohu, vtedy treba Boha viac počúvať ako kráľa.
Ale ja sa chcem zamerať práve na tú druhú časť. To, čo odznelo v dnešnom evanjeliu, keď Pán Ježiš hovoril: “Dávajte Bohu, čo je Božie.” A tak, milí bratia a sestry, čo máme dávať Bohu? Boh je neviditeľný, Boh je čistý duch, čo môžeme my dať Bohu, ktorého sa nemôžeme dotknúť, nemôžeme vidieť? Samozrejme, že máme dávať to najdôležitejšie, čo my ľudia kresťania máme dávať Bohu, je samozrejme láska – láska k Bohu, veď to nás učí sám Pán Ježiš keď hovorí, že je to prvé a najväčšie prikázanie: “Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou.”
Čo ďálej máme teda dávať Bohu? Samozrejme, lásku k Bohu. Tá sa prejavuje, ako hovorí Pán Ježiš, tým, že plníme Božie prikázania. Vtedy milujeme Boha a konáme to, čo nám prikázal. Samozrejme, tie prikázania nie sú niečo nesplniteľné, ale niečo, čo by sme mali konať automaticky s radosťou, keďže nás Boh k tomu pozýva ako na cestu k spáse. Čiže láska je to, čo nás motivuje k plneniu Božích prikázaní.
Láska k blížnemu pokračuje ako pokračovanie toho prvého hlavného prikázania lásky k človeku. A tú lásku už môžeme konkrétne realizovať vo vzťahu k druhým ľuďom. Vidíme ich, počujeme ich, môžeme sa s nimi dotknúť, vidíme ich potreby, možno ich ťažkosti. A keďže sme kresťania, keďže sme Kristovi, chceme konať to, čo konal sám Pán Ježiš. Pán Ježiš všade, kde chodil, konal dobro, samozrejme, často aj skrze svoju pomoc zázračne uzdravoval, liečil, dával schopnosti, ktoré človek stratil, uzdravoval a dával chlieb. My nedokážeme konať tieto veľké a nadprirodzené veci, ale to, čo dokážeme, je povedať milé slovo, podať pomocnú ruku, urobiť niečo nezištne. Dokonca môžeme konať dobré skutky aj tak, že nás nikto nevidí, nikto nechváli ani neodmení. Ale to, čo nevidí človek, vidí Boh, ktorý nás odmeňuje tým najväčším a najkrajším darom, a to je spása našej duše. Čiže láska k Bohu a láska k blížnemu by mali stáť na prvom mieste.
Samozrejme, Bohu patrí aj uctievanie v kulte, a ten najdôležitejší spôsob, akým to vykonávame voči Bohu, je práve svätá omša. Tam sa sprítomňuje to najdôležitejšie v dejinách ľudstva, a to je obeta Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prišiel za nás, zomrel za nás a vykúpil nás. My, keď sme prítomní na tejto obete, ďakujeme Bohu za toto veľké dobrodenie a samozrejme prijímame milosti, ktoré nám Boh dáva prostredníctvom svätej omše. Preto je tá svätá omša pre nás taká dôležitá, a cirkev nám až pod hriechom prikazuje, aby sme ju slávili v nedeľu a prikázané sviatky.
Samozrejme, to, čo môžeme ďalej Bohu dávať, je naša dôvera a viera voči nemu. Máme dôverovať Bohu, že keď sa snažíme držať a plniť jeho prikázania, a deje sa ťažké a zlé v našom živote, môže to priniesť pre nás a náš život ešte väčšie požehnanie, niečo dobré, čo možno hneď nevidíme, ale časom to môžeme vnímať. Čiže tá viera a dôvera voči Bohu je tiež veľmi dôležitá.
To, čo my Bohu môžeme dávať, je odpustenie a pokánie. To, čo my od Boha veľmi potrebujeme, je odpustenie našich hriechov, a to, čo my máme dávať, je samozrejme tiež odpustenie, keď odpúšťame svojim vinníkom – tým, ktorí sa prehrešili voči nám, tým, ktorí nám zlo urobili, či už chtiac, alebo nechtiac. Čiže to, čo my môžeme dávať, je tiež odpustenie. A byť v stave pokánia, neustále si uvedomovať svoje slabosti a hriechy a samozrejme, prosiť o Božie milosrdenstvo a odpustenie.
Zhrnieme to. Toto je možno to základné, čo my máme dávať Bohu alebo čo Bohu patrí z našej strany. Ale na niečo dôležité som zabudol alebo som to nechal na koniec, a to je to, že čo my máme Bohu dávať, je celé naše srdce. Keď si poviete, že to môže byť trošku abstraktný pojem – dať Bohu svoje srdce. Tak topremeníme na drobné, alebo tak zakomponujeme do toho, čo sme už počuli. Je dôležité konať všetky tieto veci s láskou alebo zo srdca, pretože do kostola môžeme chodiť aj na silu, chladnokrvne môžeme robiť dobré skutky, avšak ak nedáme do toho svoje srdce, ale vtedy to má tú správnu hodnotu. Ak nezapojíme do toho naše srdce a snažíme sa vo vzťahu k Bohu konať všetko, čo sme a čo robíme, srdečne z celého svojho srdca, doslova, akoby sme Bohu odovzdali svoje srdce, vtedy to má veľký význam. Vtedy to má ten veľký zmysel, ktorý je dôležitý, aby prinášal dobré úžitok pre nás.
Bratia a sestry, dávajme teda cisárovi, čo je cisárovo, to ostane konec koncov tu na zemi. To si do neba do večnosti nevezmeme. Ale to, čo dávame Bohu, to sa nám mnohonásobne zúročí. To budeme žať ako odmenu v nebeskom kráľovstve, spásu našej duše, blažený život to, čo nás čaká. Tak sa snažme dennodenne pracovať na svojej duši, dávať Bohu to, čo mu patrí, a neprísť o svoju odmenu.
Amen.