Rím, 18.4.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V túto Nedeľu Dobrého pastiera slávi Cirkev svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý inicioval pápež sv. Pavol VI. Srdce pápeža bolo ustarostené, pre nedostatok robotníkov v Pánovej žatve:
„Je ich málo v situácii zvýšenej potreby pastoračnej starostlivosti, málo vzhľadom na požiadavky moderného sveta, vzhľadom na jeho chvejúci sa nepokoj a na jeho potrebu jasnosti a svetla. To všetko potrebuje chápajúcich, otvorených majstrov a otcov, ktorí rozumejú súčasnému dianiu. Je ich málo vzhľadom na tých, ktorí – aj keď sú ďaleko, ľahostajní či aj nepriateľskí – napriek tomu chcú vidieť v kňazovi živý, bezúhonný vzor náuky, ktorú vyznáva.“ (Rozhlasové posolstvo k 1. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania 11. apríla 1964).
Ježiš hovorí: „Ja som dobrý pastier“ (Jn 10,11.14.)
Niet nijakého iného! Všetci, ktorí vykonávajú pastoračnú službu v Cirkvi, konajú ju ako údy jedného Pastiera – Krista.
Počas pozemského života sústredil Ježiš svoju pastoračnú starostlivosť na „stratené ovce z domu Izraela“ (Mt 15,24), ale tu hovorí:
„Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, …“ (Jn 10,16).
A to sú ovce, ktoré nepatria do stáda Izraela On hovorí o nás!
„Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“
Akým spôsobom ich bude viesť teraz, keď už vystúpil do neba? Vedie ich skrze svojich vyslaných. Je to vždy On, kto ich vedie, ale robí to skrze tých, ktorých povoláva a nasadzuje za vodcov svojho ľudu.
O týchto ovciach Ježiš hovorí:
„Oni budú počúvať môj hlas.“ Budú počuť zvuk tohto hlasu nie fyzicky tak, ako ich počul ľud Izraela. A predsa je to jeho vlastný hlas, ktorý budú počuť, ak si budú pozorne všímať tých ním vyslaných. Tak vznikne jedno stádo s jedným Pastierom, Kristom.
Chápete veľkosť povolania k pastoračnej službe? Niet vyššieho ideálu ako je tento – byť predĺžením Kristovho pôsobenia! Mať ho za Hlavu, žiť v súlade s ním, žiť z rovnakého ducha v jeho rovnakom Tele, konať ako údy jediného Pastiera.
Je tu ešte jedna nemalá podmienka: „Dobrý pastier dá aj svoj život za ovce.“
Služba pastiera nie je nijaká pokojná rutina. On musí ovce chrániť pred vlkom. To znamená, musí sa postaviť proti Zlému a robiť to, čo robil Kristus. Aby nás ovce mohol brániť, obetoval sa sám tlame vlka, nechal sa zabiť, aby sme my mohli byť zachránení.
Keď hľadáme hlboký dôvod toho všetkého, nenájdeme nič iné ako lásku. Ježišovu lásku k Otcovi, ktorá ho vedie k tomu, aby si neželal nič túžobnejšie ako plniť jeho vôľu. Láska Otca a láska Ježiša k „ovciam“, to znamená k nám, ktorí nedokážeme ujsť násiliu Zlého a môžeme byť zachránení iba skrze neho:
„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení,“ hovorí Peter (Sk 4,12).
Chápeme teda, prečo je iba málo robotníkov? Nemilujeme dostatočne, nie sme ochotní odovzdať svoj život spolu s Kristom. To je to, čo robí rozdiel medzi pastierom a plateným nádenníkom. Oplatí sa o tom premýšľať, lebo odjakživa už sú takí, ktorí sa chcú s duchom plateného nádenníka dostať do pastoračnej služby, teda aby získali materiálne výhody vo forme peňazí, spoločenského postavenia, či moci.
Sv. Augustín (Ioh. Ev., 46,5) konštatuje, že aj „nádenník je v istej miere ešte užitočný a nenazýval by sa ani nádenníkom, keby od prenájomcu nedostal mzdu“, ale napriek tomu je nádenník vinný, lebo „ hľadá vlastné záujmy a nie záujmy Ježiša Krista“ (Flp 2,21). Pastoračná služba sa tak stáva zamestnaním ako každé iné. Ale zamestnanie slúži na zabezpečenie vlastného života – pastoračná služba však vyžaduje odovzdať svoj život.
Problém nedostatku robotníkov riešiť platenými sluhami sa zdá jednoduché. Stačí ponúknuť primerané platy a nepožadovať nijaké ťažké povinnosti. Napríklad zrušiť celibát, stanoviť príjemný pracovný čas, dovolenku, dôchodok a zaručiť rôzne benefity. Ale títo „robotníci“ nikdy nebudú pastiermi! Pastier odovzdáva svoj život s Kristom, on sa vzdáva seba samého z lásky k Otcovi a k stádu, ktoré mu je zverené. V Eucharistii odovzdáva Pán po každý raz nanovo svoj život za nás. Nikto mu ho nevytrháva – On je to, kto ho sám od seba vydáva. Mať na tom účasť, znamená sa do neho „včleniť“, byť prijatý do jeho odovzdanosti. Ponúkajme mu teda svoj život a my nič nestratíme, lebo za neho vydaný život je znovu získaný život na večnosť.
-zg-