Homília na 13. nedeľu cez rok
Rím, 27.6.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
Minulú nedeľu nám Evanjelium rozprávalo o viere, ktorá prekonáva strach a víťazí nad búrkami. Teraz hovorí o víťazstve viery nad smrťou, konečnou búrkou a posledným nepriateľom človeka.
Mohlo by sa povedať, že táto časť Evanjelia tiež opisuje búrku – nie búrku mora, ale búrku ľudského davu – ľudí, ktorí sa zo všetkých strán tlačia okolo Ježiša, ale aj tých, ktorí robia v dome mŕtveho dievčaťa hurhaj, kričia a Ježiša vysmievajú.
Z tohto davu sa vymyká niekoľko ľudí. Ponajprv Jairus, predstavený synagógy, otec 12-ročného dievčatka, ktoré na začiatku príbehu leží na smrteľnej posteli a potom aj umrie. Ďalej žena, ktorá dvanásť rokov trpí na krvotok – a my vieme, že krv v biblickej kultúre znamená život – strácať krv znamená postupne strácať život.
Ale v centre toho všetkého očividne stojí Ježiš. Uprostred celého toho nepokoja sa Ježiš presadí pokojom, istotou, s ktorou sa pohybuje a kráča cez ten dav, ktorý sa okolo neho tlačí a robí hluk kvôli mŕtvemu dievčatku. Je pozorný k zúfalému otcovi. Vníma chorú ženu, ktorá sa ho dotkne v presvedčení, že bude uzdravená. Ježiš má pozorné, starostlivé, povzbudzujúce slová. Požiada o ticho a ukončí hlasné žialenie ľudí. A koná s takou autoritou, že ľudia žasnú. Ježiš je to, kto prebúdza vieru, kto zachraňuje!
Existuje počiatočná viera, existuje rast vo viere a existuje zrelosť, ktorá sa má dosiahnuť. Aj my sme vyzvaní nasledovať túto cestu.
Počiatočná viera
Jairus ako aj chorá žena majú vieru od počiatku. Oni vedia, že kontakt s Ježišom prináša uzdravenie.
„Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila,“ hovorí zúfalý otec.
„Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem,“ hovorí žena.
Na tejto úrovni znamená veriť – byť si vedomý vlastnej malosti a úbohosti a dôverovať v moc Boha, ktorá je prítomná v Ježišovi Kristovi.
Viera nie je iba mentálna vec, je to „dotknutie sa“ Ježiša. Ale existujú rôzne druhy dotyku. Jedným je dav ľudí, ktorý sa zo všetkých strán na neho tisne. Ale práve uprostred tejto tlačenice sa Ježiš obráti a pýta sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Učeníci ho nechápu: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ježiš však zjavuje, že je aj iný „dotyk“ ako tie, ktoré učeníci pozorujú. Je to dotyk vo viere, že ten otvára ľudí pre Kristovu moc, ktorá je schopná zachraňovať.
Rast vo viere
Musíme však urobiť krok ďalej vo viere. Tento krok vyvoláva Ježišov pohľad, ktorý hľadá tú ženu a vytvára spojenie, ktoré vedie k rozhovoru. Žena rozpráva, čo urobila a Ježiš jej venuje slová spásy a pokoja: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji …“
Zrelá viera
No a je tu aj tretia rovina, ku ktorej nás Ježiš chce priviesť. Je to to, čo sa Jairovi kladie na srdce. Ľudia prichádzajú a hovoria mu nešetrne do tváre: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“
Ježiš sa na neho obracia slovami pokoja: „Neboj sa.“ Ale ide o veľmi náročný pokoj: „Len ver!“
Je to výzva naďalej mať vieru uprostred toho hurhaja, uprostred ľudí, ktorí plačú, kričia a vysmievajú sa v prítomnosti mŕtvoly jeho dcérky.
V tomto bode dospejeme k zrelej viere – úplne sa zveriť Pánovej láske!
Naša viera a naša smrť
Tieto veci sú napísané pre nás. Chorá žena trpela dvanásť rokov. Mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslo 12 označovalo pre Židov celosť času (12 mesiacov roka) a celosť národa (12 kmeňov Izraela). S touto ženou sa teda môžeme identifikovať aj my, ktorí sme po celý čas skúšaní Zlým. A môžeme sa identifikovať s tým dievčatkom, ktoré v rozkvete svojej nádeje umiera.
My, ktorí sme tu okolo Ježiša zhromaždení, sa ho čoskoro v Eucharistii dotkneme. Evanjelium nám jasne ukazuje, že nestačí nejaký dotyk s Ježišom! Treba nám vieru v jeho spásonosnú moc a v jeho lásku, ktorá dáva vzkriesenie a život.
Ježiš hovorí o smrti ako o „spaní“ (porovn. aj Jn 11,11 ff). Tam, kde svet nedokáže robiť nič iné ako „huriavk, plač, žalovanie sa a kričanie“, vnáša Ježiš ako protiklad obraz pokojného spočívania v Bohu v očakávaní vzkriesenia.
Prebudenie dievčaťa sa deje pred svedkami – okrem otca a matky sú sprítomní aj Peter, Ján a Jakub – tí istí učeníci, ktorí budú povolaní vidieť Ježišovu smrteľnú úzkosť v Getsemanskej záhrade (Mk 14,33) a Ježišovo premenenie (Mk 9,2). Ježiš s nami zdieľa búrku smrti a dáva nám účasť na svojom zmŕtvychvstaní.
Nie náhodou ukončuje Ježiš svoj čin príkazom dať dievčaťu jesť. To je jasný poukaz na Eucharistiu, ktorú slávime! Naša viera nás vedie k tomu, aby sme s Ježišom jedli, mali účasť na jeho vzkriesenom Tele – Chlebe života: „Kto je moje telo, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (porovn. Jn 6).
-zg-